Strihám odkvitnuté hlávky gailardií, posúvam sa pozdĺž záhonu. Vzadu na lavičke sedí suseda. Má osemdesiatšesť rokov, používa barly, väčšinou ju dcéra tlačí na vozíku. Nestihnem ju ani pozdraviť, hneď spustí: „Gabika! Ten krík pod balkónom bude kto strihať?“

„Neviem. Asi ten, kto ho zrezal.“

„Ale Ela ho zrezala, lebo bol vnútri škaredý. Aby tebe pomohla! Ona toho má vyše hlavy a ty všetko necháš na ňu?“

„Ja som myslela, že ste ho zrezali preto, lebo sa vám nepáčilo, ako ho tvarujem.“

Vpredu vidím Elu.

„Mama mi vyčíta, že nestrihám krík, že všetko nechám na teba. Veď sotva začal rašiť. Ostrihám ho, až bude väčší, čo povieš?“

„Tie výhonky by si mohla ostrihať. Ty to vieš tak pekne tvarovať.“

Fíha. To si ma po prvýkrát za niečo pochválila. Len kritizuješ, ako tvoja mama.

„My máme tichú domácnosť,“ zdôverí sa mi.

„A čože sa stalo?“

„Včera som ju chcela zobrať von. Stále to odkladala a potom mi len natrčila nohu a podávala ponožku, aby som ju obula. Len tak som prehodila, že toľko sa šuchceš...a ona od jedu hodila ponožku na zem, že teda nemusí ísť nikde. Hovorím jej, šak od zajtra už budeš mať lepšiu opatrovateľku. Ja som tá najhoršia. A ona, že bozaj ma v riť! Tak som jej povedala, aj ty mňa. Skríkla na mňa, zmizni! Tak som sa s ňou prestala rozprávať. Vieš, taká je zlá, nevďačná. Vôbec si neváži, čo pre ňu robím. Tí, čo jej zavolajú, alebo sa nachvíľu zastavia porozprávať, tí sú najlepší. Na mňa sa sťažuje, že som na ňu zlá.“

„Tak to mi je ľúto. Toto si naozaj nezaslúžiš. Kto by sa o ňu lepšie staral. Po doktoroch s ňou chodíš, záchranku každú chvíľu voláš a tvoju trpezlivosť obdivujem. Ani v tej záhradke nemáš pokoj. Aj tam ťa sekíruje, ktorý konár máš odstrihnúť, čo si málo poliala, čo moc. Vierka ťa vystrieda jediný týždeň v roku, keď ideš do Piešťan. Milana nevidím, ako je rok dlhý, Vlado sa aspoň občas zastaví. Všetko zostalo na tebe.“