Kontrola u psychiatričky po štyroch mesiacoch.

„Ako sa máte, Peťa?“

„Mala som sa už lepšie, ale zase to nie je také hrozné, aby bolo treba upraviť lieky.“

„Čo vás trápi?“

„Nohy mi vypovedali službu.“

„Čo sa stalo. Nejaká neuropatia?“

„Bolesti.“

„Ako dlho trvajú?“

„Asi tri mesiace.“

„Boli ste na vyšetrení?“

Petra sa otočí na mňa.

„Ja by som s ňou na vyšetrenie išla. Ale podľa mňa je to v hlave. Keby ju bolelo koleno, presúvala by sa s ľahkosťou po byte po kolenách? Možno to začalo bolesťou kolena, ale potom sa zablokovala a už je to v hlave. Akonáhle treba ísť po schodoch, celá stuhne, drží sa ma ako kliešť, bojí sa odlepiť od zábradlia, zabudla striedať nohy. Hlavne to moc rieši. Ak sa jej nepodarí zísť po schodoch bez sadnutia, kľaknutia, vyčíta si, zlostí sa, že je neschopná. Dostáva sa do ešte väčšieho stresu a napätia.“

„Čo tomu predchádzalo, Peťa?“

Žiadna odpoveď.

„Nechceli by ste sa o tom porozprávať s psychológom? Predpísala by som vám zopár sedení, aby ste to spolu rozobrali.“

Slzy v očiach.

„Čím som sa vás tak dotkla, Peťa?“

Neodpovedá.

„Ona je teraz tak nastavená, že ja nepotrebujem lieky, nepotrebujem psychológa. Som v pohode, len tie nohy. Jej cieľom je prestať brať antidepresíva, aj lieky na úzkosti,“ vysvetľujem.

„To som sa tak zhoršila, že potrebujem psychológa?“ pýta sa Petra cez slzy.

„To vôbec nie. Ja vás do toho netlačím. Len taký nápad. Dobre. Tak preč s psychológom. Chcete to zvládnuť sama, to je dobre.“

„Inak ako? Športujete ešte? Do práce chodíte? Ste tam spokojná? Tešíte sa do práce? Čo kolektív? Venujete sa spevu? Čo basketbal?“ kladie otázky. Petra odpovedá, sem tam sa otáča na mňa, dopĺňam.

„Vidím, že depresívna nie ste, môžeme pokračovať v nastavenej liečbe. Kontrola o dva-tri mesiace.“

Na druhý deň.

Chránené dielne majú školenie v kaviarni Savana. Je to na druhom konci mesta, ideme autobusom. Obúva sa na taburetke pred dverami. Podám jej ruky ako obvykle. Postaví sa, presuniem ju k zábradliu a kráčame dole schodmi.

„Peťa! Veď ty ideš ako kedysi. Vôbec nie si v kŕči.“ Nemôžem uveriť.

„To ťa od večera do rána prestalo bolieť koleno?“

„Alebo stačilo pohroziť psychológom,“ usmieva sa.