Trvá to už dlho. Začalo ju bolieť koleno. Natierala si ho Dolgitom. Nepomáhalo. Gúglila.

„Vyzerá, že to bude bežecké koleno.“

„Petra! Bežecké koleno u vozíčkara?“

„Alebo prasknutý meniskus,“ skúša ďalej.

„Z čoho, preboha?“

„Asi by som potrebovala magnetickú rezonanciu a operáciu.“

„To nie je také jednoduché. Najskôr sa objednať na neurológiu. O šiestej sa postaviť do radu, aby sa ti ušla časenka, keď otvoria. Ak budem mať šťastie...Potom čakať na termín na magnetickú rezonanciu, ak ti ju vôbec navrhnú. Mám tam ísť?“

„Neviem!“

Zrazu sa bojí sadnúť na stoličku, že sa jej uhne. Veci, ktoré bežne zvládala, sú problém.

„Petra, mne sa zdá, že je to v hlave, nie v nohách.“

Nahnevá sa.

Cesta do roboty z roboty. Na schodoch si sadne, hladká si kolená. Dá pokyn, kedy môžeme pokračovať. Niekedy sa hnevá, hryzie si do ruky. Zvykla som si. Po kolenách v byte behá ako obvykle, nemyslím si, že by bolo treba neurológa, ortopéda, chirurga. Snáď ju to prejde. Trpezlivo ju podporujem, chválim, keď sa jej podarí prejsť schody do garáže k vozíku bez prestávky.

Polievam záhradku, cinkne WhatsApp. Petra.

„Musela som ísť v krátkom časovom odstupe na a zo stoličky v mojej izbe a v pohode. Bajk(stacionárny bicykel)pohoda. Len tie debilné schody...

Odložím telefón, venujem sa záhradke. Podvečer prídem domov, Petra na mňa: „Čítala si?“

„Čo?“

„Písala som ti.“

„Jaaaaj, pravdaže.“

„Nemohla si mi dať aspoň palček?“ vyčíta.

Strácam trpezlivosť: „Za čo? Že zvládaš bežné veci, ktoré si kedysi neriešila? Ty sa stále pozoruješ. Počítaš si na koľkýkrát sa ti podarilo nasadnúť na stoličku, koľkokrát si sadla alebo kľakla na schodoch...Chceš o tom napísať diplomovú prácu?“

Viac som ju uraziť nemohla.