22.3.2024

Hanka otvára ďalšiu skrinku. Už nič pred ňou neschovám. Stavebnica Merkur.

„To nie je pre dievčatá. Ak chceš, môžeš si to stavať niekedy s tatinom. Rozhodne nie teraz, keď je tu Nina. Sú tam drobné matičky, šróbiky, mohla by to prehltnúť.“

„Ja to chcem! Ja to zvládnem. Mamaaaa, zober Ninu!“ nedá sa odbiť.

Berie do prstov jednotlivé dieliky, nevie si s tým rady. Prechádza do pozície šéfa.

„Poprosím ťa, túto červenú pripevni k bielej. Ja ti budem podávať.“

Bože, ako mňa toto nebaví.

„Dobre. Dobre. Ale toto sa hýbe. Musíš to pripevniť poriadne, Gabička!“

Beriem do ruky kľúčik, priťahujem.

„Teraz daj sem takú istú červenú. Do stredu, aby boli rovnako. A poriadne. Aby sa nehýbali.“

Snažím sa.

Obzerá si hotové dielo.

„Toto sa mi nepáči. Rozmyslela som si to. Túto dáme preč.“

Skúša trafiť kľúčom, potom šrobovákom, nepovolí.

„Musíš to ty. Moc si to pritiahla.“

„Ale veď ty si to tak chcela!“ bránim sa.

„Zlatá moja, viem, že si to urobila najlepšie, ako si vedela, ale moc si to prebrúsila.“