Hrám sa s deťmi, okrajovo započujem Petru s Monkou.

„Ja ďakujem Bohu, že som na tom, ako som. On sa nedokáže sám ani napiť, nič,“ rozpráva Petra.

„Ty ďakuj mame, nie Bohu! Keby s tebou necvičila, nedokázala by si nič,“ reaguje Monka. „Pri dvoch deťoch s tebou päťkrát denne cvičila. To pochopíš, až keď máš sama deti. Ja by som to nedala!“

„Človek dokáže viac, než si o sebe myslí,“ poznamená Petra. Od koho asi túto múdrosť má? V duchu sa usmievam.

***

„Hanka, do týchto skríň mi nechoď! Nie je tam nič pre teba. Už si vytiahla toho dosť, máš sa s čím hrať,“ upozorňujem dôrazne.

Každú chvíľu pribudol pre bábiky uteráčik, obliečka z vankúša, keby nezasiahnem, skrine by boli poloprázdne. Niečo som vyprala a vložila späť, niečo nechala na hranie. Zdalo sa, že varovanie pomohlo. Kým som jedného dňa nešla po niečo do skrine a na poličke našla zopár štipcov na prádlo uviazaných v mikroténovom vrecúšku. Nič nezmizlo, iba odkaz – bola som tu.

Pripomenulo  mi to film Noci s nepriateľom.