Monka píše:

My sme dnes dali pokus číslo jedna v osamostatňovaní sa detí pri spánku. Hanka (5 rokov) spala bez žmolenia môjho pršteka na poschodovej posteli hore. Ja som spala dole, musela som tam byť celý čas, lebo sama sa bála. Potom už spala pekne. Mišo spal s Ninou (2 roky) v spálni. Počuli ste ju až k vám? Uspala som ju tradične na cicíčku a potom išiel za ňou Mišo. Zobudila sa v noci o druhej, že chce mémo. Keď zistila, že tam žiadne neni, spustila také revy až hrúza. Srdce mi trhalo, cukalo ma, že musím ísť za ňou, lebo to nerozdýcha. S Mišom sme ale boli dohodnutí, že ak to vyhodnotí on ako neúnosné, príde pre mňa. Tak som vydržala. Všetci sme vydržali. Plakala asi pol hodinu? Trištvrte? Potom zaspala a spala do rána.

Ráno dostala mémo a je vysmiata, ani nezačala koktať. Som sa bála, že jej spôsobím traumu a bude mať trvalé následky. Zatiaľ vyzerá bez následkov.

Na druhý deň.

Dnes už plakala menej, ani Hanku nezobudila. Mišo ju zobral do okna, spolu počúvali, že všetci spia, aj ľudia, aj zvieratká. Tak stíchla, aby počula. Potom sa vrátili do postele a na tretí pokus zaspala. Už neplakala, len si sadla, ľahla, kým nezaspala.

Píše Ivana:

Ja som teraz odstavovala kozliatka, čo už matkám rozkúsavali vemená, lebo sa im mení sací reflex na prežúvací. Tak držím palce, nech to zvládnete skôr, ako ťa zežuje.