Deň sa chýli ku koncu, rodičia začínajú baliť, my s Hankou sa ešte hráme v podkroví. Ukladá bábiku do fusaku, prikrýva ju uterákom, je zaujatá starostlivosťou o ňu.

„Hani, zbehnem na chvíľu dole, chcem dať mamine niečo z chladničky, aby som nezabudla. Hneď som späť.“

Kým ukladám veci do tašky, počujem zhora plač. Nevedela som, že za ňou vyšiel tatino Mišo.

„Babina, poď, prosím ťa, za nami,“ kričí na mňa.

Prichádzam do izby, Hanka zlostne plače, ukazuje na poličku:

„To on! Ja som nič zlé neurobila!“

Mišo mi podáva z poličky malú krabičku s retiazkou a gravírovaným srdiečkom. Myslela som, že Hanka si ju chcela zobrať domov. Vysvetľujem jej: „Vieš, toto má pre mňa veľkú hodnotu. Je to babky Zuzky, spomienka na ňu.“

„Ale ja som sa na to iba pozerala! Ani z krabičky som to nevytiahla!“ cíti sa ukrivdená, neprávom obvinená.

„Hanka! Ja som ti povedal, že nesmieš lašovať. Nesmieš bez vedomia babiny otvárať jej šuplíky. Máš tu predsa dosť skriniek s hračkami, knihami. Do osobných vecí je zákaz. Vždy len so súhlasom babiny.“

Malá plače, nie je prípustná jeho argumentom. Tatina vystrieda mama Monka, ten odchádza dole za Ninou.

„Hanka, tebe by sa tiež nepáčilo, keby babina prišla k tebe do izbičky a pobrala ti veci z domčeka.“

„Ale ja som jej nič nezobrala! Iba som sa pozerala!“

„Problém je v tom, že si bez dovolenia otvorila zásuvku a vyberala odtiaľ veci. Zlato je drahé. Nielenže stojí veľa peňazí, ale pre babku má zvláštnu hodnotu ako spomienka na svoju mamu. Mohla by si to poškodiť, pretrhnúť. Ak by si otvárala všetko, čo ti napadne, mohla by si si aj ublížiť. Nevieš, kde je čo uložené.“

„To sú len hlúpe a neopodstatnené výhovorky!“ kričí malá.

Pri slove neopodstatnené z detských ústočiek mi príde do smiechu, ale ovládnem sa. Sedím a počúvam, nezasahujem.

„To nie sú výhovorky, ale pravidlá,“ vysvetľuje mamina.

Hanka niekoľkokrát opakuje svoje, Monka to vzdáva.

„Vieš čo? Už si unavená. Porozprávame sa o tom doma.“