Vrátime sa večer domov, v obývačke na stole je obal od tyčiniek, ktoré zjedli pred odchodom do mesta.

„Hani, zanes, prosím ťa, toto do kuchyne. Do plastov,“ obrátim sa na Hanku, nech to Nina nedáva do pusy.

Založí si ruky na hrudi a tvári sa odmietavo. Všimne si to mama Monka: „Hanka!  Čo ti babka povedala?“

Ďalší vzdorovitý pohľad a komentár: „Ako by sa to tebe, babka, páčilo, keby len čo si sadneš, ťa niekto niekde posielal?“ Vidím v nej argumentáciu nejakého dospeláka. Tuším koho.

„Neviem. Lebo ja, keď povieš, že si hladná, vyskočím a nepremýšľam nad tým, či ma bolí noha, alebo kedy som si sadla.“

Malá sa bez slova zodvihne, zahodí vrecúško, vráti sa a vôbec nie je ofučaná.