Rozpráva dcéra: „Haňa sa o pol tretej ráno zobudila. Začala spievať – po nábježí koník beží koník vjáný, škadiaj že ši šuhajíček majováný, škádiaj šom štadiaj šom, šjovenského jodu šom, duša mójá. To ma moja Gaba naučija! A spala ďalej.“

***

Prichádzame večer z koncertu, zo dvora vychádza suseda s malým psíčkom. Drží ho na pevno, vie, že Haňa má pred ním rešpekt. Raz na ňu vyskočil, rozplakala sa, odvtedy nie a nie sa s ním zblížiť. Pritom ich írsky seter Viktor je oproti nemu obor. Bola som svedkom, ako ju nechtiac zhodil, ona vyskočila a hrala sa ďalej.

„Môže ti ovoňať nožičky?“ pýta sa nesmelo.

„Nie.“

Suseda mu nedovolí priblížiť sa k nej. Psík pribehne ku mne, vyskakuje na mňa, opiera si predné labky. Malá sa pýta: „Gaba, teba môže ovoňať?“

„Pravdaže. My sme kamoši. Pozri! Ja mu takto dám oňuchať dlaň, aby ma spoznal, potom ho pohladkám po chrbátiku, po hlávke, poškrabkám pod bradou, takto to má rád.“

Na prekvapenie všetkých, Haňa mu kladie pod ňufáčik svoju dlaň, hladká ho po chrbáte. Pozrie mi do očí, usmieva sa: „Tejaž budeme kamoši?“

„Určite.“