Nevideli sme sa štyri týždne. Vraciam sa s Petrou z roboty, v diaľke vidím našich. Idú nám naproti. Haňa sa rozbehne, vystúpim spoza vozíka. Skočí na mňa, objíme ma okolo bokov, nohy zakvačí pod kolenami, visí na mne ako opička, neurobím krok. Skláňam sa k nej a dýcham detskú prítulnosť. Pätnásť mesačná Nina sedí tatovi na ramenách, usmieva sa okúňavo, akosi dospelejšie. Tatko Mišo sa nakloní, aby som mohla objať aj ju. Prichádzame domov. Je čas obeda, ale Haňa musí najskôr preletieť svoje kráľovstvo v podkroví. Schmatne ma za ruku ako obvykle a vlečie po schodoch. Skontroluje izbičky, bábiky, pastelky... Zaľúbila sa do pokladov, ktoré som zachovala z čias detstva jej maminy a tety Ivy a Peti. Nedostala všetko naraz, odkrývam ich postupne.

Teší ma, ako im chutí. Po obede ide tatino s Ninou na prechádzku, aktuálne zaspí iba v kočiariku. Hanka ma má celú pre seba. Rada by som sa s ňou porozprávala o zážitkoch z dovolenky, ale režisérka Hanka z reálneho sveta uniká a nájdem sa v jej početnej rodine.

„Mám štyri deti a štyri deti,“ oznámi mi.

„Takže spolu osem. Koľko je chlapcov a koľko dievčat?“

„Samí chalani,“ vzdychne ustarostene.

„Tí dvojroční už nechcú nosiť plienky! Hovorím si, čo im mám na to akože povedať?“ otáča dlaň , prevracia oči, vidím v nej babku Oľu. Je to rozkošné na štvorročnom dievčatku. „Nechcú nosiť plienky! Ale ešte sa nepýtajú! To akože ja budem prať ich cikaničky? Aj som to skúšala, ale nejde to. Tak som ich musela motivovať, aby si ich dali.“

Sledujem divadlo jedného herca, zúčastnene prikyvujem, sem- tam položím otázku a nechávam sa unášať jej majstrovstvom.