Jožko nechodil vzpriamený ale prihrbený. Mama mu často dohovárala:"Nechoď

zhrbený. Keď ideš hlavu máš na železničnej stanici a zadok ešte doma v byte.

Vystri sa, lebo o chvíľu budeš chodiť úplne zhrbený ako tvoja babka."

Ale Jožkovi sa to akosi nedarilo aby chodil vzpriamený. Mama sa raz naňho

veľmi nahnevala, keď si nedal povedať a vykríkla tieto slová:"Bodaj by ťa niečo

vystrašilo a ty si sa prebral."

Jednej noci sa to stalo. Jožko spal. Tu zacítil, že ho niečo švihá po chrbáte.

Zaraz vyskočil na nohy. Stála pred ním škaredá ježibaba a vravela mu:"Tak ťa

vyšvácam po hrbe!" V ruke držala metlu a neustále sa ňou zaháňala. Jožko sa

sprvu preľakol, ale potom mu niečo prišlo na um. Vyletelo mu z úst:"Ty strašidlo

vystrašené. Ja sa ťa nebojím. Ty sa ma budeš báť." Ježibaba vycerila zuby,

povedala len joj, joj, joj, nebi ma a potom zmizla. Jožko keď sa zobudil premýšlal

nad tým čo sa mu prihodilo. Bol to sen, alebo to bolo naozaj? No vtom zbadal

metlu pri posteli. Zabudla si ju tu ježibaba. Zrazu zbadal, že chodí vzpriamený.

Zasmial sa a povedal si len tak pre seba:Možno bolo aj dobre, že tá ježibaba

prišla.