Prebudenie

Ach, to je ale príjemné ráno, pomyslela som si až do momentu, kým som si neuvedomila, že dnes určite nie je víkend, ani sviatok, dovolenku tiež nemám nakoľko som skončila v práci a už vôbec nemám čo robiť o 7:29 v posteli. Pre boha, ja som zaspala!

Poviem vám, moje heslo, jediné heslo ktoré dodržiavam snáď od nepamäti je včas je neskoro.

Vždy, naozaj vždy som všade skôr minimálne o 15-20 minút, bežne aj o pol hodinu.

Pár krát sa mi stalo že som mala niekde byt povedzme o 14:00, no keď som prišla, ostatní tam už boli a nepáčil sa mi pocit , že som väčšinou prišla o samé novinky, tak som si povedala že budem všade chodiť skôr, je to moja prirodzenosť, niečo ako dýchanie.

Nevadí. Aj majster tesár sa utne, idem sa dať do poriadku.

Poznáte ten zákon schválnosti, keď sa skutočne ponáhľate a zrazu nič neviete nájsť? Akoby niekto v noci prišiel k vám domov a všetko čo máte zvyčajne na rovnakom mieste tam zrazu nebolo? Presne to sa mi práve teraz deje.

Umyjem si zuby, rannú rutinu starostlivosti o pleť budem musieť vynechať, keďže už nie je čas. Nanesiem si len púder a upravím si obočie.

Teraz niečo rýchle na seba, čierne silonky, voľné rolákove šaty-béžové, milujem jednoduchosť, žiadne nápisy, značky cez pol oblečenia.

Na chodbe si oblečiem čierny jesenný kabát, obyčajné čierne kotníkové čižmy a béžovú čapicu, jednoduché, rýchle a hlavne čisté.

V hale môjho útulného, dvojizbového bytu mám na komode položený mramovaný tanierik kde odpočívajú moje kľúče a okuliare. Vezmem do rúk vaňavku a v rýchlosti si streknem na krk.

Mierim svižným krokom  sa prednášku zo psychológie. Milujem učiť sa o tom, ako náš mozog pracuje, o tom prečo sme takí aký sme, hlavne kde to celé začalo, prečo mám rada čiernu farbu pritom sme so sestrou úplne rovnaké a ona má rada farbu oranžovú, aj o tom prečo sa určitým ľuďom páči len jeden typ človeka, čo ich navzájom priťahuje, štýl hudby, móda a hlavne správanie-stresové situácie, aj tie príjemné.

Počas detstva a dospievania som mala 2 kamarátky, začo vďačím je, že ešte stále ich mám.

Jedna z nich mala ťažšie detstvo a veľa sme sa rozprávali, jej to veľmi pomáhalo a mňa to úprimne zaujímalo.

Vravela, že jej dávam silu a pochopenie, že vlastne za to čo prežíva nemôže ona sama, že sú to démoni jej rodičov. Dnes už žije so svojim priateľom a čakajú bábätko, teším sa, jej život je krásny a kľudný. Zaslúžila si to.

Prekliaty výťah, idem po schodoch.

Jeseň milujem, dnes prší ale to je presne to čo na jeseni obdivujem.

Tmavo modré mračná ma vždy ukľudňovali, vôňa mokrého betónu mi pripomínala detstvo s mamou, vedela si dokonale užívať každý okamih.

V deň keď som išla prvý krát do školy, a že som sa neskutočne tešila, prijemne pršalo a mama sa celu cestu do školy smiala, bol to krásny deň.

Sadám si do auta a modlím sa nech stihnem prvú prednášku, ktorá bude o duševnom zdraví.

7:38, to stihnem aj keby som nechcela.

Školu mám asi do 10 minút od domu, snáď nebudú zápchy.

V batohu cítim vibrujúci mobil, samozrejme stále mi nefunguje Bluetooth v aute a tak si radšej mobil nevšímam, nepotrebujem ešte nabúrať a zmeškať snáď cely deň vybavovaním a vypisovaním poistných papierov.

Perfektne, 7:47 a som tu, ešte si stihnem aj zapáliť. Áno, je to moja jediná neresť, no a čo? Každý nejakú má, a ak tvrdí že nie, klame.

,,Mária, kde si preboha? Čakám ta tu už 20 minút, toto sa na teba nepodobá, zase si mala erotické sny?’’ smiala sa z plných pľúc moja bláznivá kamarátka Zuzana.

,,Kriste pane buď ticho ty koza, veď ta niekto bude počuť a po zvyšok rok nebudem nikto iný len radodajná Mária, či magor pri najlepšom’’ so smiechom som Zuzku objala.

Zuzka je moja kamarátka už naozaj dlhé roky, jej krásne premelírované blond vlasy jej v dobrom závidím, ma nádherne modro-sivé oči a krásny úsmev, výbornú postavu.

Moje vlasy sú hnedé, pre mňa nudné ale nikdy nie farebné, v dnešnej dobe veľmi nevydané.

Mám zeleno-modré oči, celkom dobrú postavu, jedine čo sa mi na mne samej páči sú určite zuby a obočie.

,,Vypadáš výborne, si krásne oblečená, mala by si zaspávať častejšie’’ povedala a šťuchla do mňa ramenom.

,,Kto ti povedal že som zaspala?’’ Začudovala som sa.

,,Tvoje vlasy, opuchnuté oči tiež,, smiala sa Zuzka už tak nahlas až som sa hanbila.

,,Buď ticho a poďme, nech nemeškáme,, povedala som a odhodila som cigaretový ohorok do fľašky, tej, ktorú máme pred školou odloženú  pod schodami.

Milovala som to tu, táto škola je môj druhý domov.

Vošli sme hlavnými dverami do budovy, ktorá bola momentálne pokrytá čierňavou, dážď dopadal na strechu a bubnoval v celej miestnosti.

Zrazu som uvidela chlapca, ktorého som nikdy pred tým nevidela.

Automaticky sa spustilo moje srdce tak hlasno a rýchlo, že som sa musela otočiť aby Zuzana nevidela ako sa červenám.

,,Mária, sleduj! Kto je ten tajomný fešák? Nikdy som ho tu nevidela.’’

,,Kde?’’ Tvárila som sa akoby som práve nebola totálne znemožnila a nehanbila sama pred sebou.

Už len samotný pohľad na neho ma privádzal do rozpakov.

Bol to môj dokonalý prototyp chlapa!

Bol z časti frajer, ladná chôdza mierneho grázla, nejakej dravej šelmy, ani nie chudý, ani pribratý, povedala by som len toľko, že mal nádherne ramená, brucho presne akurát, nádherne prsia a dokonalú výšku. A že som si toto všetko všimla len z letmého pohľadu? Samozrejme.

,,Pozri, ide na našu prednášku, sadnem si vedľa neho a trochu ho vyspovedám.’’

,,Zuzana Mierová, prosím na slovíčko.’’

,,Ajaj, myslím že vyspovedaná tu budeš asi ty,, smiala som sa Zuzke keď ju zavolal profesor Slávik, ktorý učí iný predmet.

,,Pst, sadni si bližšie k nemu, nepokaz to!’’ Jemne ma drgla lakťom a utekala za profesorom.

Vošla som do auly ale môjho krásavca som nevidela. Och, ako dobre, pomyslela som si.

Sadla som si na stoličku, zložila batoh, dala som si dolu kabát a začala hľadať v batohu môj Mac. Je maličký ale za to šikovný.

Položila som ho na stôl a vytiahla mobil, aby som skontrolovala či mám zapnutý tichý režim.

V tom sa otvorili dvere a vošla Zuzana, sadla si vedľa mňa a tvárila sa pobavene.

,,Čo chcel od teba profesor?’’ Pýtam sa jej.

,,Vraj mi chýbajú nejaké zápočty, ale to dobehnem.’’

,,Jasné“ pretočila som oči.

Neberte to v zlom, ale ona je skutočný moták, všetko jej dlho trvá, večne všade mešká, až na dnešok samozrejme.

Je to presne ten typ človeka, ktorý bude meškať aj na svoj vlastný pohreb.

,,Utri si ústa, máš rozmazaný rúž“ zašepkala som jej.

Zuzana vytiahla z kabelky zrkadielko a upravila si make-up.  Zamyslene sa dívala pred seba a vyťahovala si s kabelky zápisník.

Na prednáškach sme sedeli vždy spolu, teda pokiaľ sme mali spoločnú prednášku, nie vždy sme mali zladené predmety.

Aula začínala byt skutočne plná, nie je sa čo diviť.

Na prednášky tohto učiteľa a jeho predmetu tu bývalo vždy plno.

Posledný študenti sa pripájali na prednášku a vedľa mňa bolo ešte jedno miesto voľné. Samozrejme boli voľné aj ďalšie ale oveľa bližšie k prednášajúcemu.

V diaľke som zbadala Nikoletu ako sa približuje, nenávidela som ju, bol to presne ten typ dievčaťa z bohatej rodiny.

Bola rozmaznaná a drzá, navyše bola vždy extrémne vyvoňaná jej drahými parfumami  ktoré jej nosil otecko keď chodil so svojou mienkou na služobné cesty.

Jednoducho som ju nemala rada.

V poriadku, priznávam, som mierne zaujatá pretože pred pár rokmi mi prebrala frajera a odvtedy sa mi nejakým zázrakom plietla do života len tým že sa sem a tam mihla okolo mňa.

Položila som ruku na stoličku a čo najmilším hláskom som jej tvrdila, že držím miesto kamarátke.

Odfrkla si a odišla.

,,Vďakabohu, nenávidím tú čúzu“ povedala Zuzka a zasmiala sa.

Toto bol tiež jeden z dôvodov prečo mám Zuzanu rada, vždy vedela pomenovať veci priamo.

Prednáška sa začala keď približne o pár sekúnd niekto vošiel a usadil sa vedľa mňa.

Bože na nebi, neviem ako, ale vedela som že je to on.

Môj dokonalý prototyp dokonalého muža, no dobre, zatiaľ nie je môj, ale možnosť tu je.

Nepozrela som sa na neho no predsa som cítila že je to on.

Nemala som odvahu, zrazu som bola úplne maličká, nevedela som čo robiť a tak som len sedela, úplne nehybne, skoro som až nedýchala, keď v tom….

,,Mária, to je ten fešák ktorého sme videli….“ drhla som do Zuzany tak silno až som počula ako sa zahíkla.

,,No dobre, dobre’’ zasmiala sa.

Neviem či ste to niekedy zažili, už dávno nemám 12 ani 15 rokov, ale celú dobu čo vedľa mňa sedel ten záhadný muž, mi bilo srdce ako o závod.

Cítila som že ma niečo k nemu veľmi priťahuje, že mojim telom prechádzal nejaký veľmi zvláštny a silný pocit, nevedela som ale prečo.

Z prednášky si žiaľ neodnesiem jedinú zápisku, zato mám v mozgu vpečatenú jeho dokonalú vônu. Voní ako mydlo, tuhé mydlo, obyčajné, ako keď sme boli deti, vôňa čistoty, žiadny lacný axe, ani nič podobne, žiadne voňavky, len mydlo.

Dokonalá vôňa.

Sedel nehybne ako socha, sem tam si poposadol alebo jemne zmenil pózu. Vždy keď to urobil zacítila som pocit, ktorý som nevedela opísať, niečo ako strach že sa vzdiali.

Ach, čo by som dala za to cítiť vôňu jeho dychu. Neviem prečo, ale celu dobu čo sme vedľa seba sedeli, som cítila napätie, či už to bolo skutočné alebo sa to odohrávalo len v mojej hlave, bolo tam. To napätie tam bolo.

Mám pocit že to trvalo len 5 minút, či až 5 hodín, ale prednáška sa skončila.

Učiteľ ešte niečo rozprával a zároveň odpovedal na otázky, keď som začula ten najdokonalejší zvuk sveta, jeho krásny hlas.

,,Ahoj, kde je prosím katedra sociálnej prace?’’

Pozerala som sa jeho smerom, priamo do jeho očí a úplne som zabudla čo sa ma vlastne opýtal.

,,Prepáč, čo si sa pýtal?’’ Bola som úplne mimo.

Chvíľu sa na mňa díval akoby premýšľal, jemne zvraštil čelo a chytil sa dozadu za krk.

‘’ Ja tam idem, môžeš sa pridať“  žmurkla na neho Nikoleta.

Och ako ju nenávidím!!!

Ešte chvíľu sme sa na seba dívali, prvá som odvrátila zrak a schovala si notebook do batoha.

,,Si milá, ďakujem“ odpovedal a chystal sa na odchod.

,, Tak ahoj“ povedal a zamieril za Nikoletou.

Tá sa za mnou otočila a dodala ,,pekná kamarátka’’.

Zabijem ju, zabijem tu hnusnú….

,,To mi chceš vážne povedať, že si sedela vedľa najväčšieho fešáka a tá oštara ti ho pred nosom ukradla ? Bože dnes vážne nemáš svoj deň“ podpychla ma Zuza ale keď zbadala môj výraz ihneď sa prestala usmievať.

,,Čo je ti? Nepovedz, nepovedz len že sa ti páči, poznám ta cely život, a mám silný pocit že to je ten muž, ktorého hľadáš!’’

,,Čo to trepeš, daj pokoj a poď!“ Potiahla som kamarátku za kabát a len tak tak som ju vytiahla von.

,, Mária, páči sa ti!’’ Povedala Zuzana a ústa otvorila v nemom úžase, vedela že len tak o niekom nepoviem že sa mi páči, vždy som bola ohľadom mužov uzavretá, tichá dá sa povedať.

,,Poviem ti len, že som nikdy necítila to, čo dnes.

Som z neho úplne mimo.’’ Chytila som Zuzanu za lakeť a ťahala ju von.

,,Kam ideme?’’

,, Ideme fajčiť, musím ti všetko povedať, inak vybuchnem!’’

Vyšli sme pred budovu školy a podávala som Zuzane cigaretu. Keď sme obe fajčili, potiahla som si a spustila ‘’Zuzka, poznáme sa cely život, si skúsená čo sa mužov týka, ja síce nie som neviniatko to dobre vieš, ale nikdy vo mnei žiadny muž nevyvolal pocity ako tento, veď je to smiešne. Celú dobu som mala silné pocity a to pri mne len sedel, čo to ma znamenať? Takto nervózna som nebola ani pri maturite!“ Doslova som škemrala.

,,Nerob z toho vedu, už bolo na čase“ potiahla si s cigarety a dodala ,, je úplne bežné, že človek v tvojom veku prežije tento moment, to len ty si nejaká čudná, že ťa to desí“

,,Čo?!’’

,,Zamilovala si sa, je to úplne normálne a hlavne zdravé. Čo však zdravé nebolo, bola tvoja vyberavosť.“  Tento krát sa už smiala.

,,Nie je možné aby som sa zamilovala do človeka s ktorým som prehodila jednu vetu, teda on prehodil, ja som pozerala ako blbá, navyše prečo práve dnes? Keď vyzerám ako bezdomovec.’’

,,Vyzeráš úžasne ako vždy a navyše, študuješ psychológiu, sama najlepšie vieš že to možné je“ usmiala sa Zuzana tentokrát konejšivo a dodala ,,tak pod, zoznámim vás“

Zdvihla som obočie a o opýtala sa ,,ako prosím ťa? Veď ho nepoznáš’’.

,,Nezabudni, ja nie som zamilovaná, to ty. Takže mne nič nebráni za ním ísť a pozdraviť ho nie?’’

,,Dnes nie, prosím, vyzerám hrozne.’’

Akonáhle som to povedala, buchli dvere školy a predo mnou stál dokonalý muž, o ktorom som vedela, že dnes budem snívať.

Išiel našim smerom, priamo k nám.

,,Prepáčte dámy, vidím že fajčíte, môžete mi požičať zapaľovač? Neviem ho nikde nájsť a potrebujem si zapáliť.“

Stala som tam ako prikovaná, nevedela som čo robiť, veľmi som sa hanbila a dosť mi to vadilo.

,,Samozrejme’’ povedala Zuzana a podala mu zapaľovač, bože aká som bola rada že tam je.

,,Tak, si tu nový? Ešte sme ťa tu s Máriou nevideli. Ako sa voláš? Odkiaľ si? Čo študuješ?’’

Prisahám, za toto jej kúpim všetko na svete.