stromy vyplazujú dohora holé konáre

za oknom spálne:

na parapete vyrezávaný anjel

a pod ním žltá sviečka

pieta ktorej som nepochybne

schopný

čítam poéziu

ktorá si nevyžaduje sed

a pohárik na nočnom stolíku

ubúdajúci ako mesačný kosier

je prípustný

***

V predjarí

Za deň nemôže nikto

len ho vezmeš ako podávaný peniaz

aj s celou zbierkou mostov a zábradlí

potokov

odkvapov

rín posväcovaných hrdzou

zelených ako pamäť – záhrada

za ktorú nemôže nikto

bútľavých rúr

naspodku s vývratkom štrku (mokrého

ako keď býval na dne)

na svetlo.

Prosím: toto je nedeľa

prosím

ako sa prosí so zopnutými rukami

ako sa prosí obklopený

rojmi ďatľov

***

Nateraz – platia zrkadlá.

Zrkadlilo sa v svete, v živote,

a my sme sa ponáhľali a chceli neprestať.

Modlievali sme sa zrána, pretože odtiaľto sa dalo rozbehnúť.

Kedy sa však už vskutku rozbiehame? Nateraz,

berme to tak, že všetok dobrý beh bol býval

a už sa nedá prehrať, zaostať,

dá sa len napájať na svoje zrkadlá,

uvidieť sa do svojich zrkadiel,

vstupovať s nádejou vstúpenia,

neklesať na prah, vypúšťať nehovorné veci,

zaostať nad rozlišovaním (a čo tam po ňom)

decentne sa zdržať nad prahom,

rozumieť hoci aj plazivým

snahám

a teda chápať isté veľké možnosti

otvoreného neba kdesi hore.

Vchádzanie do zrkadiel reči

a cez zrkadlá, zrkadlami – je možný začiatok:

nazdal si sa, že sa premení deň

a sústredený budeš na žlté zrkadlá?

Musíme švihať nôžkami,

doháňajú nové rodenie a tvorbu.