každá báseň je pozvanie

na stretnutie

vyberieš si z políc

všetky dve svoje staré verné knihy

a ponúkneš si trochu prekvapenú

stoličku

čosi malé sa začína diať

///

Viem,

už ma neboleli uši

a ani čosi medzi nimi,

slepý organista odišiel fajčiť

a strecha kostola je baldachýn;

Ja znova preložený do opičích dní,

čo nedostalo sa mi patričného génu –

posteľ vrzne a moja hrubá bunda

skrčená tlačí na chrbte,

vtedy

je všetko jasné:

že hoci svet stráca mieru

              (a že či stráca mieru!)

aj tak si ten svet iba zaoblí

svoj chudý kobrí chrbát

a kdesi vo vytvorenom ohnisku

si zapáli cigaretu

a chvíľu ju čelom od nás

potom len slastne

vyfukuje

///

včera som ľahol na posteľ

a potom napísal som báseň

a tak si znova idem ľahnúť

či sa to aj dneska nestane

báseň čo predloží otázku

o srdci toho, kto si ju v duchu prečíta

a nahlas vysloví a vzápätí

si na ňu nájde odpoveď

pri ďalšom čítaní:

„nikdy som nebolo bližšie onomu,

ktorý to písal".

hovorí zo mňa vlastná skúsenosť

koľko už bolo takých sŕdc

čo ani netušili že sa im

čo i len nepatrne

priblížilo to nepatrné

moje

///

položíš si brýle dole na pupok

a skúsiš sa zamyslieť

nad svojim pôsobením v svete.

Vo svete... no!!!...

Ani tu v dedine

vieš že ťa nikto nepozná.

Vo svojom byte,

ó áno v svojom byte,

na svojej posteli

si vezmeš okuliare z brucha

pospiatky na oči

a zapíšeš si báseň.