Motto Macuo Bašóa: Nauč sa pravidlá a potom na nich zabudni. Ale ako prvé povedal, nauč sa pravidlá.

Základné pravidlá pri písaní haiku:

- Haiku zachytáva podstatu prchavého okamihu.

- Je písané v prítomnom čase (tu a teraz), bez bodky na konci.

- Haiku tlmočí pozorovanie sprostredkované zmyslami (vidím, počujem, hmatám, cítim, ochutnávam, vnímam), je písané na základe vlastnej skúsenosti, nie vedomosti.

- Používa sa jednoduchý jazyk, bez poetických ozdôb ako sú prirovnanie, rým, metafora, antropomorfizmus, vyhýba sa cudzím, v bežnej reči sa nevyskytujúcim a málo zrozumiteľným slovám, je ľahko podané, zdôrazňuje pozitívne namiesto negatívneho. Ak sa použije metafora, tak nie celkom v zmysle, ako je chápaná v západnej literatúre, napr. ako v tomto Bašóovom haiku: na holú vetvu/prisadla vrana/jesenný súmrak. Inými slovami vraví, že za jesenného súmraku prichádza tma a je to ten pocit, ako keď vrana pristane na holom konári. Ale pritom obidva obrazy sú reálne a zachytené zmyslami. Haiku je poézia a metafora mu neublíži, ak je použitá spôsobom, ako to vidíme u starých japonských majstrov.

- Aby bolo čo najúplnejšie, malo by dávať odpovede na tri otázky: kde, čo a kedy, teda miesto, objekt a čas.

- Haiku všeobecne je inšpirované prírodou, malo by obsahovať slovo – kigo, súvisiace s prírodou a s istým ročným obdobím, to neplatí pre senryu.

- Sústreďuje sa na detaily, zaostruje pozornosť iba na tie elementy (zriedkavo viac než dva), ktoré sú podstatné na vyjadrenie daného momentu. Môže sa to dosiahnuť aj použitím jednotného čísla (nie kŕdeľ vtákov ale konkrétny jeden vták, napr. vrana, nie strom s padajúcím lístím, ale jeden list), zmenou zamerania zo vzdialeného na blízke alebo naopak z blízkeho na vzdialené (zoom) či tzv. prepínaním zmyslov, napr. z videného na počuté (M. Bašó: starý rybník/žaba skočila do/ špľachnutia).

- Je stručné, nie viac ako 17 slabík, v tradičnej podobe v troch riadkoch, obsahujúcich 5-7-5 slabík (mór). Pre dodržanie stručnosti je dobré pridŕžať sa týchto rád: odstránenie všetkých nepotrebných slov či vyjadrujúcich to isté (napr. biely sneh – biely je zbytočné slovo), použitie kratších slov s rovnakým významom, úsporné užívanie prídavných mien a prísloviek, nie viac ako dve na jedno podstatné meno, hľadanie presných slovies, najlepšie vystihujúcich daný obraz, vyhnúť sa klišé, otrepaným slovným spojeniam. Dobré haiku je také, v ktorom netreba odobrať, pridať či vymeniť čo len jediné slovo.

- Juxtapozícia porovnáva alebo stavia do protikladu dva obrazy a prispieva k tomu, aby haiku zarezonovalo, je schopná evokovať, resp. navodzovať obrazy, spomienky či emócie. Juxtapozíciou nie je druhý obraz konkrétne pomenovaný, iba naznačený, nevysvetľuje. Nemala by obsahovať dve situácie, v ktorej jedna zapríčiní druhú, neprináša to nič nové.

- Haiku všeobecne nepozostáva z jednej nepretržitej vety, používa pauzu – cezúru po prvom alebo druhom riadku, rozdeľujúcu text na dve rozdielne časti, jednu kratšiu fragmentovanú, druhú dlhšiu. Pri tradičnom japonskom haiku na to slúži kireji, slovo, ktoré text rozdeľuje, v západnom svete je často nahradzované napr. pomlčkou, interpunkciou apod. Ideálne by bolo písať haiku bez akéhokoľvek viditeľného oddelenia dvoch častí textu, čitateľ by mal na to prísť aj sám. Keďže ani tie dve rozdielne dlhé časti haiku nemožno vnímať ako vety, ale ako otvorený text, nie je potrebné ich začínať veľkými písmenami ani končiť bodkou. Pri písaní haiku je dôležité zachovanie prirodzeného slovosledu a prospieva mu aj jednotný rytmický systém.

- Haiku je objektívne, bez abstrakcií, úsudkov, názorov či uzáverov, autor nevyjadruje svoje pocity.

- Necháva niečo na domyslenie si pre čitateľa, nad čím môže uvažovať. Čitateľ nepotrebuje všetky detaily, chce objavovať a pridávať vlastné interpretácie. Ako Bašó povedal: Haiku ktoré odhaľuje 70-80 percent svoho subjektu (námetu), je dobré. Takého, ktoré odhalí 50 až 60 percent sa nevieme nabažiť.

- Pisateľ haiku žije každý deň s mysľou otvorenou v snahe zachytiť nevšedné vo všednom. Haiku nie je iba poézia, je to spôsob života.