silná báseň s atmosférou...

čísla nemažem, deň po smrti mamy zazvonil telefón - na displei mama...automaticky som ho zdvihla - áno, mami? Ticho...až potom som si uvedomila, že ona už nezavolá...posledné týždne to už nedokázala, slabé ruky neudržali mobil, ten sa časom vybil...

s pribúdajúcimi rokmi častejšie premýšľam nad smrťou a pohrebmi...svoj nechcem...hlavný hrdina pravdepodobne prítomný nie je, len fyzické telo, či popol z neho, ale nie  jeho duša, vnímanie, možnosť zapojiť sa...najbližší sú zo straty nešťastní, dojímavé príhovory ich ešte viac zrážajú na kolená...nie je lepšie rozlúčiť sa osamote, nie na očiach iných ?

Keď mi zomrel otec a neskôr mama, bola som s nimi v Dome smútku najskôr sama...sedela som pri otvorenej truhle, pozerala na telá, ktoré boli bez duše niekým iným , prázdne schránky bez toho najdôležitejšieho...tam som sa s nimi rozlúčila najlepšie, ako som vedela...akoby sme sa spolu zhovárali...to ostatné, povinné, šlo mimo mňa, len okrajovo som vnímala príhovor kňaza, ktorý ani jedného nepoznal, netušil, akí boli, o čom snívali...kedysi...oceňujem spoločné chvíle najbližších po pohrebe,  rozhovory, spomínanie, pozeranie fotografií...akoby nám zomrelí tak trochu nazerali cez plece...

Čtu ji po delší době a pořád mám stejný pocit. Taky nemažu.

Jako vázač musím konstatovat - SKVĚLÝ!

A hodně silnej závěr...

Nádhera. Třebaže téma je smutné. Nebo právě proto...?

Zvláštní text, pro mne až magický.

Tohle "neumím" - to smazání, takže mám v telefonu jména, o kterých vím, že už se nedovolám...jenže co kdyby...