cerím zuby
na pár použítých
svetiel,

bolo by dobré mať v zásobe
jeden mozog,
na aspoň jedno použitie,

        plánovaná smrť v
        eskalátore v tescu,
        ľudia povtláčaní do plechu
        sledujem ako rastú,

        skrúcajú sa do špirály,
        stenšujú sa ,
        až ma prestanú zaujímať

tak by to malo ostať,
vyrovnané,
mezdi dierami
a vyvretými opuchmi
tepcov,
čo razia dná noci,

a čoraz mešie
dávky spánku,

až nakoniec všetky moje
pozostatky exhumujú,
na miesto kde som nikdy nebol,

kde nikdy nebudem,

a postavím si tam dom,
pretože človek nepotrebuje slnko
ani jedlo
pretože človek,
sa dokáže zabiť aj sám,

        z darovanej krvi
        nadopujeme stromy
        a dáždniky

a srdcia zvlásť,

a potom,
potom všetci dobrovoľne odídu,
a rastúce opičie hlavy,
dospejú ku koreňom

tak ako vrásky,
oneskorene.