Zase je tu čas, ktorý rozochvieva...

ráno chvíľa na balkóne,  mohutná sakura máva konármi obsypanými ružovými kvetmi,  v jej korune vtáčiky trilkujú ostošesť, niektoré sa odvážia priletieť na balkón,  mačka má už svoje roky, vysoko nevyskočí...  vedľa sakury  mladučká magnólia má prvé  štyri  kvety...na  ulici je ich viac, vo vedľajšej zase alej kvitnúcich sakúr...ísť pod bránou spletenou z konárov zružovelých krásou je úžasné...kedysi som tade vozievala v kočiariku synov, jemná vôňa a šelest lupienkov uspávali. Na chvíľku Šípkové Ruženky...

aj teraz aspoň na chvíľu zružovel svet okolo nás...

a v tomto ružovom období prišlo dievčatko, Timiho malá sestrička, zrazu je z neho veľký brat...Z mena Sofia by mala určite radosť moja mama Žofia...nedožila sa pravnučky...na počesť oboch som  na balkóne zasadila voňavé klinčeky, mamine obľúbené.

Nežijeme ľahkú dobu, ale kedy bola vlastne ľahká? Vždy sme nespokojní, vždy chceme viac, inak...aj ja... okrem zdravia,  pohody a lásky novému človiečikovi a celej rodinke prajem aj sebecky sama sebe byť tu čo najdlhšie a užívať si ten dar mať rodinu, synov, nevestu, vnúčatká,  stretávať sa, užívať si blízkosť, aj keď pre veľkú diaľku nie tak často, ako by som chcela...

zružovel svet okolo nás kvetmi

bude to len chvíľka, dotyk letmý,

potom koberec z lupienkov

a dosť...

a predsa veľký dôvod na radosť

príchod Sofie

drobných rúčok, nôžok, hladu po mame

neviem sa dočkať, kedy sa aj my dve spoznáme...