Mrazivé ráno vyvolalo spomienky na detstvo prežité na malej dedine. Nebyť železničnej trate a zastávky pre osobné vlaky boli by sme celkom odtrhnutí od sveta. Neveľa domov rozložených na brehu Váhu, navôkol hory. Dnes tam vedie slušná cesta, no vlaky už nie. Cez Váh sa postavil železničný most, obišiel dedinu, vlaky sú minulosťou.
S o 4 roky staršou sestrou bola chvíľu pohoda, chvíľu hádky...nechcela ma mať za zadkom, utekala kedy mohla za kamarátkami. Najmä jeden útek si dobre pamätám, nechcela mi požičať kolobežku, letela dolu schodmi, ja za ňou, spadla som a vyrazila si predné zuby, našťastie mliečne.

Jedny Vianoce sme dostali obe krasokorčule, to bolo niečo. Nádherné, ozajstné, ako mali krasokorčuliarky, ktoré som obdivovala počas prenosov v TV. Vysoké, biele, šnurovacie topánky so zúbkami na korčuliach. Škoda len, že na zamrznutej ceste sa nedalo dobre voziť, zúbky zadrhávali a otec mal  málokedy čas ísť s nami na Váh. Samy sme nemohli, boli sme malé a Váh nebezpečný. Na krajoch pri brehu voda, praskliny v ľade, chlapci dávali krížom dlhé dosky, aby sa dalo prejsť na pevný ľad ďalej od brehu. Pravidelne odhŕňali sneh a my sme sa im motali pod nohami. Spod ľadu sa ozývalo temné dunenie, občas zapraskal a otec sa bál, aby sa pod nami neprelomil. Musela mu byť poriadna zima, keď tam len stál a nespúšťal nás z očí, my sme sa hýbali a aj tak nám omŕzali ruky, nohy.

Chodili sme sa sánkovať na breh ku škole. Neexistovali otepľovačky, snehule, nepremokavé bundy. Naše oblečenie spočívalo v bavlnených pančucháčoch, teplákoch, bundách a galošiach z gumy, v nich klasické papučky. Stačilo sa párkrát spustiť dolu brehom a sneh sa nabral všade. Na oblečení sa topil, potom zamrzol, v galošiach zostalo mokro... prichádzali sme  domov premrznuté, otec nám strčil nohy do horúcej vody, márne sme sa bránili.
Sestra z prvej brigády kúpila malý tranzistor, volali sme ho Šumienka, nedalo sa na ňom poriadne naladiť rádio Luxemburg, šušťalo, zaspávali sme každá s jedným slúchadlom a hudbou v uchu...ráno to už bolo len šumenie a bolenie hlavy. Ale stálo to za to, vďaka Laxíku sme mali prehľad o aktuálnych zahraničných hitoch, Smokie a If You think You Know how to love Me, Don Mc Lean a Vincent a mnoho iných...

kým sme šli spať, sedávali sme na parapete, pozerali z okna na rieku, svetielka kúpeľov na druhom brehu, počúvali hudbu a rozprávali sa o svojich snoch a predstavách. Sestra vedela neuveriteľne rozprávať obsah filmov, ktoré videla, opisovala každý detail, jej podanie trvalo dlhšie ako samotný film. Niekedy ma doslova uspala. Vďaka nej som prvý raz videla Winnetoua, stal sa mojou láskou na celý život.

Zimu sme milovali, hoci nám počas mrazivých nocí zamŕzali okná aj zvnútra a malé kachle v rohu nedokázali izbu vyhriať. Milovali sme Vianoce, obdobie príprav, výrobu domácich kolekcií s rumom a sekanými orieškami, fúkaných rožtekov, závinov, perníčkov, čarovnú atmosféru počas večera, darčekov poskromne, no vždy bola aj kniha...a potom sme so sestrou vyšli do ulíc. Obyčajné lampy na drevených stĺpoch svietili pod nohy len slabučko, rovnako svetielka zo stromčekov za oknami. Niekde ešte klasické sviečky, inde už elektrické, tie sme mali aj my a nervy z ich rozmotávania a vešania na stromček. Ale keď konečne zasvietili, bola to krása. Ihličie voňalo, voňal aj dym z komínov...
dnes pustím kúrenie priamo v byte, necítim už vôňu dreva čerstvo naštiepaného, žiadne spratávanie uhlia, ktoré nám často doviezli v daždi, boli sme od neho čierni, unavení. no šťastní, že máme zásoby.
Zásoby boli aj na povale, voňala jonatánkami, ktoré si od nás brali  susedia na sviatočný stôl, podobne orechy, veľké so zdravými jadrami vo vnútri. Orech zaberal korunou celý dvor, po odchode mamy odišiel aj on. Prestal rodiť a noví majitelia ho podrezali. Doteraz ľutujem, že som si nenechala ani jeden oriešok na pamiatku.

V dedine v tých časoch nebol kultúrny dom, supľovala ho škola. Bolo v nej malé javisko s hľadiskom, okrem vystúpení detí bývali ochotnícke predstavenia a víkendové premietania filmov. Sestra predávala lístky a keď zostala na víkend na internáte, zastupovala som ju ja. Nezabudnem na slzy počas  filmu Pánu učiteľovi z lásky, či na Psycho a náš obrovský strach cestou domov i doma. Rodičia boli niekde na návšteve, my sme sa báli, všetky dvere pozamykali, okná pozatvárali a zaspali. Zobudila som sa na trieskanie otca na okno izby, stál na labilnom rebríku vo výške prvého poschodia, nemohli sa s mamou dostať domov, tak musel takto.
V dedine už príbuzných nemám, je iná ako za môjho detstva. Zostal Váh, cintorín, kam chodím za našimi a spomienky...dokedy?