za oknom sa stmieva, občas spadne nejaká tá kvapka, vyzerá to skôr na jeseň ako zimu...vedľa mňa svieti vianočný stromček, ešte stále ho mám, izba je s ním útulnejšia, nechce sa mi ho upratať...máme vo zvyku chystať ho až na Vianoce, aby nebol počas nich už "okukaný"...prvý raz som ho chystala sama, premýšľala som, či sa bude páčiť...s láskou som vyberala pomarančové kolieska, trblietavé kryštáliky, gule farby starého zlata...nedala som žiadne reťaze, mašle, svetielka iba maličké... páčil sa všetkým, aj svatovcom z Talianska.

sviatky sú preč, boli iné ako predchádzajúce roky...po prvý raz s malým vnúčikom, po prvý raz bez mladšieho syna...do poslednej chvíle som neverila, že mladí s vnukom priletia, stalo sa a bolo to krásne...do poslednej chvíle som verila, že príde mladší syn, nestalo sa, zložila ho chrípka s Covidom, zostal sám v Bratislave...ako sa to hovorí? Jedno oko sa smialo, druhé plakalo...

Štedrý deň sme si zopakovali 28. decembra, už všetci spolu ... milujem svoju rodinu, spoločné chvíle, radosť, keď si pridávajú na taniere, čo nachystám...starší syn si neodpustil poznámku - takmer by som si želal Covid aj o rok, aby sme dostali dvakrát darčeky... jasné, nemyslel to vážne a aj darčeky rozdával už len mladší syn...vnuk ležal na deke pod stromčekom, mačka po počiatočnom zoznamovaní driemala vedľa neho, občas labkou ospalo ťukla do vianočnej gule a Timi zopakoval...

podvečer sme sa  prešli  vysvieteným námestím, Timovi som ukazovala adventný veniec, bránu s pozadím hradu, snehuliakov, všade som všetkých fotila, aby mi po ich odchode zostali aspoň obrázky...od Vianoc už ubehol mesiac a ja som stále v akomsi polosne, nechce sa mi do reality všedných dní, povinností, je to o to ľahšie, že už nemusím do práce a o svojom čase rozhodujem sama.

Posledné dni sme viacerí prežívali s Gabi... realita dopadla lepšie ako najsmelšie sny. Mama nenastúpila do penziónu s plačom, neutiahla sa do kútika, od začiatku bola ako doma, viacerých poznala, prvé popoludnie trávila s klientkami pri káve v debatnom krúžku, toľko toho si treba povedať...

premýšľam, ako by som sa zachovala ja...obávam sa, že ak roky pribudnú a ja nebudem mať to šťastie odísť doma v spánku, budem musieť do nejakého zariadenia i ja...viem, že nebudem ako Zuzka...pre mňa je každá zmena veľký nápor, nemať súkromie ani na izbe, nemať ju len pre seba, to si neviem predstaviť vôbec...o to viac Zuzku obdivujem, predstavujem si, ako stavia do pozoru personál i klientov, aby bolo všetko tak, ako chce ona...určite to zvládne podobne ako na dialýze so šarmom jej vlastným...možno by nebolo zlé byť ako Zuzka... napriek spleti vrások na tvári, strieborným vlasom, či zabúdaniu si hovorím, ešte máš čas...užívaj si slobodu, možnosť žiť podľa svojich predstáv... a tak odkladám "čo ak" na spodok priečinka, idem sa presť večerným mestom, budem plánovať jarnú cestu za vnukom, žiadne ťaživé myšlienky... a dážď je dobrý na pleť...