včera sa mi pri  otcovom hrobe okrem iných vybavila spomienka spred 40 rokov, aj keď v nej otec nezohráva hlavnú úlohu, je jej súčasťou...

Mala som štrnásť, bol krásny júlový večer, obloha plná hviezd, na hladine Váhu trblietajúci sa  odraz Mesiaca, pod neďalekou horou žiaril oheň trampov.

Sedela som v okne, ako bývalo mojim každodenným zvykom,  pozerala na svet okolo a snívala s otvorenými očami.  Cítila som  vôňu leta - zmes vody, kvetov, tráv, tepla chodníkov...túžila som rozbehnúť sa na lúku, naplno precítiť voľnosť, no nešlo to. Otec mňa ani staršiu sestru nechcel večer púšťať nikam.

Zrazu sa pod mojim oknom zjavila postava s gitarou - neznámy  chlapec sa uklonil,  začal hrať a spievať :..."posečkej, lásko má, okamžik, vždyť svět je velikej otazník..."

po prvý raz som počula Otázky od Olympicu, výnimočnú  pieseň,  odvtedy  patrí k mojim  naj.  

Chlapec dohral, uklonil sa a odišiel. Vo mne doznieval čarovný zážitok, cítila som sa ako novodobá Júlia.

O pár minút došiel domov otec, neviem, čo by sa  stalo, keby bol zastihol  chlapca pod oknom, určite by to však malo nepríjemnú dohru. Ďakovala som osudu, že ma nechal vychutnať "podoknovú scénu" bez  otcovho zásahu.

Na druhý deň chlapec patriaci k skupinke trampov odcestoval domov,  vraj sa volal Josef a bol z Brna. Ostal mi po nom jeho rukou napísaný text Otázok.  

Spomínam naňho,  dúfam, že žije a  je šťastný aspoň tak, ako som bola šťastná ja v ten večer...mnohé som odvtedy prežila, mnohé zabudla, no krehký, niekoľkominútový zážitok vo mne ostal na celý život, Josef, ďakujem:)

Spomínam s láskou  na všetkých, ktorí odišli navždy z môjho malého sveta, prísneho otca viac chápem, odkedy mám deti, i keď som sa v jeho šľapajach nevybrala, uznávam slobodné rozhodnutia detí, som len niekto v pozadí, čo sa im  snaží pomôcť, poradiť...snáď sa mi to aspoň trochu darí.

" kolik mám ještě dní, než příde poslední..."