Končí ďalší deň...zhasínam svetlo, prechádzam detskou izbou do svojej. Nedá mi nepristaviť sa pri spiacich deťoch.Hoci už dospelé, pre mňa navždy deti.

Ktovie, kde sa práve nachádzajú vo svojich snoch. Neodolám,  skloním sa a jemne prechádzam po chrbátiku staršieho, potom pohladím mladšieho. Dotýkam sa len zľahučka, nechcem im pretrhnúť spánok. Pri pohľade na nich mi dojatím stisne hrdlo...koľko radosti, lásky, krásnych okamihov vniesli do môjho života.

S ich príchodom sa všetko zmenilo...odvtedy nebolo nič dôležitejšie ako oni. Pomaličky otváram balkón, opriem sa o zábradlie. Zhlboka nasávam voňavý nočný vzduch, nado mnou Veľký voz, cítim,  ako ma zaplavuje  hrejivá vlna šťastia...milujem takéto večery. Vedľa mňa  pradie naša mačka. Obe sme zostarli. Ktovie, či aj ona dokáže spomínať, či aj jej myšlienky zalietavajú do minulosti.

Veľmi som túžila po deťoch.

Možno práve preto som mala mnohé veci komplikované.

Zdalo sa, že nikdy nestretnem človeka, s ktorým by som si vedela predstaviť ďalšie dni a roky života, s ktorým by som chcela mať deti , vychovávať ich a spolu zostarnúť.

Ak existuje láska na prvý pohľad, tak to asi bola ona. Prvé náhodné stretnutie s ním a zvláštny pocit, len ťažko popísateľný. Ako keby sme sa poznali dávno, boli sme si blízki zmýšľaním, predstavami o živote...Veľa času sme trávili v prírode nekonečnými rozhovormi, počúvaním hudby, tichými večermi, kedy nebolo treba veľa slov a aj tak sme presne vedeli, čo ten druhý cíti...

Keď som zistila, že čakám dieťatko, bola som nesmierne šťastná.   Hoci som mala od začiatku zdravotné  problémy, dúfala som, že vydržíme do šťastného konca, teda, skôr do začiatku niečoho úžasného. Tehotenstvo som prežívala s obavami ale aj nádejou, že všetko dobre dopadne. Verila som, že to bude synček s blonďavými vláskami a modrými očkami po tatinovi.

A potom si prišiel...

Trinásty februárový deň nám dal poriadne zabrať, na svet sa Ti akosi nechcelo, najskôr síce áno, no potom ako keby si si to rozmyslel. Aj spôsob prvého pohľadu na náš svet si si vybral nekaždodenný...zadočkom. Nebolo počuť tvoj plač, nevidela som tvoje telíčko, len veľa bielych plášťov. Doteraz cítim ten príšerný strach, čo ma celú pohltil. Nebola som schopná pohybu, iba slzy tiekli a tiekli...Ostatným mamám nosili uzlíčky na kŕmenie, moja náruč zostávala zúfalo prázdna. Bolesť, strach, bezmocnosť zapĺnali moje dni a noci.

Zázraky sa však dejú, v jeden deň mi konečne priniesli teba. Drobná tvárička s pomarančovým nádychom kojeneckej žltačky bola tou najkrajšou, akú som kedy videla.Držať  po prvý raz v náručí svoje dieťa, človiečika, ktorý je časťou z vás, môže byť niečo silnejšie?

Odvtedy si mojou súčasťou. Ak nie sme spolu, tak si aspoň v mojich myšlienkach. často som v noci pozerala na teba, tvoj dvíhajúci sa hrudníček, neverila som, stále som neverila, že ťa mám.

Prišiel čas, keď si dokázal spájať slová do viet a kládol si mi príliš často jednu a tú istú otázku - prečo som sám?

V každom byte boli aspoň dve detičky, len u nás nie. Po návrate z ihriska si bol smutný, že doma nemáš súrodenca, s ktorým by si sa hrával. Aj ja som túžila po ďalšom dieťatku, lekári mali iný názor, nemohla som sa však dívať na tvoj detský smútok.

Predsa len to vyšlo a do rodiny nám pribudol tvoj braček. Jeho príchod bol dramatický, no on je bojovník od narodenia.

Trošku si bol sklamaný, čakal si chlapca, s ktorým sa môžeš hneď hrať, naháňať sa...Keď  začal byť po čase tvojim partnerom pri  hrách, keď bral hračky, frflal si, načo si ho vlastne chcel. Napriek občasným hádkam ste si rozumeli. Chodili sme na dedinu, u starých rodičov  trávili celé dni v záhrade, večery pri ohníku, pozorovali  nad sebou milióny hviezd, let svätojánskych mušiek, rozprávali si príbehy, spievali pesničky...pamätáš?

A Vianoce...

Chcela som, aby ste čo najdhšie vnímali čaro Vianoc, darčekov, ktoré sa zrazu zjavia pod stromčekom...stálo ma to veľa námahy nepozorovane preniesť ich, aby ste si nič nevšimli. Od zvončeka som ťahala nitky k stolu, aby som mohla zazvoniť ...

Usmievam sa ešte i dnes , vidím vaše prekvapené očká pri pohľade na kopu pod stromčekom, potom ste sedeli vo svetle sviečok a hrali sa s autíčkami, vláčikmi a ja som v duchu ďakovala tam hore za šťastie prežívať takéto chvíle.

Už ste dospelí, prikrátko trvalo detstvo, držanie sa za ruky, rozprávky pred spaním...

Ešte stále sa vraciate domov, tam, kde čakám ja. Teším sa z každého telefonátu, správičky od vás, z každého vášho úspechu.

Nepremýšľam nad tým, čo bude...teším sa z toho, čo je teraz. Pred chvíľou ste boli "zelení" na chate, prehodili sme spolu zopár viet...

Verím, že sa budeme naďalej stretávať pri našom stole, tešiť sa z vzájomnej blízkosti.  Na Vianoce pôjdeme na večernú prechádzku  čarovnou nocou, aká je len jeden deň v roku...kedy sa narodilo dieťa...