Zákonite sa naše  vzťahy  začali preklápať  z chodenia vo štvorici do dvojíc.  Braňo túžil po prírode, Sidka po posedeniach v kaviarničkách. Pišta sa rád prispôsobil Sidke, mne sa páčilo byť sama s Braňom. Čakával ma pri úrade a spolu sme vyrážali užívať si život.

Nezabudnuteľné sú   pre mňa nečakané prechádzky lesom,  predieranie sa húštinami v krátkej sukničke,  jemných silonkách,   vysokých podpätkoch...Asi som vtedy strácala aj posledné zvyšky rozumu, keď som pristala  na šplhanie sa do kopcov  po hrboľatých cestách, výmoľoch  plných kameňov  v topánkach, v ktorých bolo priam nemožné udržať stabilitu.

Komu sa aspoň raz zvrtla noha na 12 cm podpätku  vie, aká je to nepríjemná bolesť... keď sa nohy vykrivujú nonstop,  bolesť sa stane  starou známou, priam kamarátkou.  Keď som sa niekoľko ráz vrátila z lesných zákutí  s ulomeným podpätkom v ruke,  pochopila som, že musím radikálne zmeniť svoje prechádzkové vybavenie.

V  práci som navliekla džínsy, tričko, tenisky, zmyla make up, ktorý sa mi pri ceste lesom aj tak roztekal po tvári a vyvolával dojem, že som na bojovom chodníku ( čo niekedy bola pravda) a konečne som si mohla užívať krásy prírody...lepšie povedané, mohla by som, keby...keby som nemala príšernú fóbiu z hadov.

S vytreštenými očami som kráčala lesom, obzerala sa na všetky strany , či za mnou nefrčí nejaká vretenica, prípadne z konára nevisí užovka stromová. Vzhľadom na to, že som bola trošku krátkozraká (okuliare som nenosila kvôli imidžu) , na  každom pokrútenom pni som videla stočenú vretenicu, konáriky pod nohami sa menili na zvíjajúce sa hadiská... Trpela som strašne, bála som sa k tomu priznať, no keď ma  pozval sadnúť si k nemu do trávy, musela som s pravdou von....stokrát  skontroloval porast v okruhu jedného kilometra, tisíckrát  zopakoval, že keby tam aj hady boli, určite by pred nami ušli, nakoniec som si opatrne  sadla.  O romantickej chvíľke sa ani pri najbujnejšej fantázii hovoriť nedá, vo mne bol neustále strach z každého zvuku , takže sme si dlho neposedeli, o iných aktivitách sa už vôbec  nedá hovoriť . Pre nechápavých - nič nebolo.  

Pesničky o stratených venčekoch, horúcich objatiach a ich pokračovaniach v lone prírody boli  pre mňa jednoducho sci-fi.

Lenže, ak som mala fóbiu z hadov ja, on mal fóbiu zo špiny.  Spočiatku som ju dokonca považovala za plus,  spomeňte si, ako som hneď na začiatku priznala, že som bola blbá.

Zdalo sa mi priam úchvatné, ak muž, kdekoľvek prídúci, hľadá tečúcu vodu a to nielen po použití WéCé a umýva si ruky.  

Ak nebola voda,  zmieril sa s vlhčenými obrúskami, ktorých spotreboval enormné množstvá. Cez plece nosil  plátenú tašku Satinským zvanú  žobradlo, v ktorej nosil balíček poslednej záchrany. Mohla by som  dať hádať, čo v nej bolo,  no nebolo by to vôbec ťažké. Obsahovala balíček papierových vreckoviek, balíček toaletného papiera a vlhčené obrúsky.  

Postupom času sa moje nadšenie z jeho neustáleho umývania strácalo, najmä keď sme šli do kina a on strávil polhodinu  pri umývadle, zatiaľ čo veselo prebehli nielen povinné týždenníky, ale aj kus filmu. Nechápem, prečo vtedy väčšina filmov začínala smrťou, vraždou, proste niečím, okolo čoho sa točil celý dej.  Keďže som o začiatok pravidelne prichádzala, celý film sa stával zbytočným.  Možno som mala  ísť do hľadiska sama, lenže to bolo pre mňa nepredstaviteľné. Radšej som stepovala pred pánskymi záchodmi, zúrila a striedavo pozerala na hodinky a dvere .  Niektorí vychádzajúci páni prejavovali záujem  o postávajúcu blondínku pred ich kabínkami, zotrvávajúcu na mieste  pri ich vstupe aj výstupe, možno to považovali za novú formu nadväzovania známosti.

Poniektorí nevyzerali zle, dokonca aj vychádzali načas, ešte pred skončením týždenníka. Keby bol môj mozog na správnom mieste, mohla som  si niektorého vybrať a vychutnávať si celý film a nielen ten...no ja nie...celý zvyšok filmu som chrlila  jedovaté poznámky, tie lietali aj po jeho skončení.

On  si musel ísť nad tým všetkým znova umyť ruky a tak som zase čakala pred pánmi a znova  prestupovala z nohy na nohu a znova počúvala návrhy a ...