Jáj tomu rozumím. Bohužel moc :) Poezie nočního bilancování. Někdy to přichází, ale ještě ne tak často. Bude hůř :)

no...máš náskok raz darmo :)

skvele napísané, prišiel si na mnohé oveľa skôr, než my, oneskorenci:)

mám o štvrťstoročie viac a podobný pocit ako Ty - som v životnej forme...

cvičenie ma nebaví, zvykla som si však veľa chodiť, o dosť  viac ako 10 tisíc krokov, iba búrky ma zastavia, aspoň z niečoho mám ešte rešpekt, hromy - blesky... neviem, čo je to byť seknutá, prestali bolieť kĺby, kríže...vlasy mi začali šedivieť pred dvadsiatkou, mať tie peniaze, čo som za tie roky vrazila do farbenia...už nie, šediny ku mne patria,  počúvam, akú mám zaujímavú blonďavú farbu, hm...niekedy som až trošku nervózna, koľko mám sebaistoty, netuším, kde sa stratil uzlík nervov obávajúci sa, čo si kto o mne pomyslí...neskoro, ale predsa som sa našla, toto som ja, slobodná, nezviazaná tým,  "čo sa patrí"... od rána sa  teším, čo všetko uvidím, kam pôjdem, čo odfotím, prečítam, čím ma deň prekvapí...sú situácie, ktoré nie sú príjemné, správy, ktoré nie sú dobré, no to všetko je život a treba ho brať so všetkým, čo do neho patrí...

verím, že v životnej forme vydržíš až do konca:)

To je výborné!

Taky jsem se začala s některými věcmi smiřovat o dost dřív, než moji vrstevníci... třeba s tím, že nemůžu dobře běhat či chodit. Dneska mi táhne na šedesátku a kolem sebe slyším to kňučení, jaká je to hrůza, že je bolí to či ono, že už nevyběhnou ty schody jako dřív... já je nevyběhla nikdy a tak mě to nemůže rozhodit, vím dávno, že mám svoje limity... Je to paradox, ale vlastně příjemný.