„Petra sa dnes tešila do práce. Vieš prečo?“ hovorím asistentke Lesii.

„Nie. Prečo?“

„Povedala - lebo dnes tam bude Lesia a nebude Reka.“

Lesia sa usmeje, poteší ju táto správa.

„Priznávam, že z Reky bývame niekedy unavené.“

„Rozumiem tomu. Ale vždy Petre hovorím, ty si tam maximálne štyri hodiny. Asistentky osem hodín. Ani s Adamom a Romanom to nemajú jednoduché.“

„Ja z Adamka nie som unavená. On po príchode do práce sa potrebuje vyrozprávať. Niekomu sa zdá, že sú to blbosti. Ale pre neho je to dôležité. Čo zažil. Porozprávať svoje krivdy. Niekedy je to desať minút, niekedy hodina. Ale ja viem, že keď ho nevypočujem, hodí prácu o zem a nebude robiť.“

Hovorí roztomilou slovenčinou s prízvukom Ukrajinky. Drobné láskavé žieňa.

„Vidíš, toto je dobrý prístup. S Evou mali ustavičné konflikty, mával záchvaty zúrivosti. Petra sa ho bála, preradili ju pracovať s Rekou. Teraz jej vadí Reka, že ustavične rozpráva o Bratislave, o tom, čo jedla...“

„Reka sa vie niekedy veľmi škaredo pozrieť na človeka. A s tým rozprávaním...to je ťažko. Aj keď ju napomeniem, nachvíľu stíchne a zasa dokola dokola, nič s tým neurobíme.“

Dnes ráno.

Pomáham Petre z vetrovky, Reka už sedí za stolom. Dvere sú odchýlené, počujeme.

„Včera som sa poriadne vykúpala. To musíme. Pravda Marika? Aby som nesmrdela jako hovado.“

V duchu sa usmievam, na Petru radšej nepozriem. Viem, v akom duchu sa bude niesť dnešný deň.