Kamarát mi kúpil káblik, volá ho chvostík. Je to vychytávka, aby som nemusela ukladať fotky z mobilu na USB kľúč cez noťas. Poučil ako, fungovalo. Fotky sa časom nahromadili, skúšam znova a nejde to. Zabudla som správny postup, alebo...Posťažujem sa kamoške.

„Prines, ja ti to ukážem.“ Sedí nad tým hoďku, možno viac, ona sa tak ľahko nevzdáva. Nič. Nepodarilo sa. Včera prišiel synovec. Mláďa, čerstvo dospelé, pre neho to bude hračka. Sledujem jeho hbité prsty, mačká, šúcha, zrazu zbadám – fotky využitý priestor 0 percent. Všetky súbory z USB zmizli.

„Ty si mi to zmazal,“ poviem potichu, zatmie sa mi pred očami. „To bol celý môj život!“ bez výčitky, iba zmierene, neveriacky, nešťastne?

Filip položí telefón, zoberie do svojich moje ruky a pozrie mi do očí. Nepovedal nič a aj tak som uverila, že nemám dôvod na paniku.

„Prečo ja nemám syna? Toto ja potrebujem!“

Pokračuje, skúša a funguje! Trpezlivo mi vysvetľuje, akým spôsobom presuniem fotky. Všetky súbory sa objavili a ja sa teším, skáčem, ďakujem. „Hneď ako odídeš, budem si presúvať, aby sa mi to dostalo do krvi a nezabudla som.“

„Nie. Teraz, kým som tu.“

Ako školáčka si opakujem: „Nastavenie, úložisko, fotky, súbory, nový prečinok, obrázky, camera, označiť fotky, presunúť do, presunúť a je to tam!“

Skúšku som zložila.

Do batohu mu vkladám vrecúško medovníčkov, medzi dverami sa lúčime. Miesto objatia ma schmatne do náručia a ja výskam, kopem nožičkami, je vyšší odo mňa.

Môj malý synovec.