Môj malý synovec má osemnásť. Už dávno prerástol mamu, tatu, aj mňa, ale...

Žiadne veľké organizovanie, deň predtým napíšem bratovi: „Môžeme vás prísť zajtra s deťmi pozrieť, keď sa Nina vyspí?“

„Pravdaže. Budeme sa tešiť.“

Gratulácie, prípitok, Filip stojí pod schodišťom do podkrovia. Vybaví sa mi fotka, presne na tom mieste ho držím v perinke, deň po príchode z pôrodnice.

Na stole dobroty, ale dievčatá to viac láka do Filipovej podkrovnej izby. Otvárajú taburetku a vyberajú, kým nezostane prázdna. Chodiaca strunka, pištole, tlieskajúca ručička, je tam toho dosť, čo opatruje z detstva. Nine sa najviac zapáčilo obrovské kreslo, najmä keď jej Filipov tato ukázal páčku, ako sa dá sklopiť na ležanie. Vystriedali sa na ňom obidve, potom oslovila mňa: „Gabi, ľažkaj si!“

Poslúchnem.

„Ty budeš malé dievčatko a ja sa budem o teba stajať,“ oznamuje mi.

„Neni si smädná? Chceš vodičku?“ podáva mi prázdny maličký plastový pohárik.

Pijem akože.

„Nepoliala si sa? Ukáž!“ skúša ručičkou. „Nie. Si suchá.“

Pohladí ma po tvári: „Neboj sa, Som pji tebe.“

Toľko lásky som si užila. Hanka v jej veku ma vodila na obojku po drevených parketách. Musela som robiť psíka, dvíhať nožičku na cikanie...

Presúvali sme sa medzi obývačkou a podkrovím, každý si naložil, čo mu chutilo, deti si vypýtali na pitie obyčajnú vodu. Neskutočná pohoda. Nikto neriešil, kto je kde s kým, čo a koľko zjedol.

Gabika, ty si si ešte nič nezobrala. Ale ja som ťa nevidela. Deti, nechoďte hore! Aj my chceme byť s vami! Gabika, teba som celý večer ani nevidela. Stále si bola hore. Sorry mami! Aj tak sme ťa mali radi. Máme aj teraz. Keď na nás pozeráš z nebíčka. Alebo, žeby? Ale nieeee.

Pozerám doma fotky.

Na jednej všetci zadumaní, v hlavách beží tých osemnásť rokov, na druhej všetci rozosmiati. Len deti a dospelý Filip majú na saláme. Všade rovnakí. Na zamýšľanie času dosť.