Sobota 26.októbra. Petra má tréning a prišli deti. Tato Mišo ide oslavovať ku kolegyni, má to po ceste, zoberie ju do športovej haly. Dostáva presné pokyny, aby nemala nervy.

„Prídem pre teba o 17.30, buď sama alebo s Hankou, nemaj obavy,“ ubezpečujem ju.

„Hani, chceš ísť so mnou pre Peťku?“

„Aj Ninka!“ pridáva sa malá.

„Tak ideme všetky?“ pýta sa mama Monka.

„Nieeee! My chceme ísť iba s Gabou!“ hnevá sa Haňa.

„A čo tu ja budem robiť sama?“

„Ty ša hjaj!“ poradí jej Nina.

Nakoniec dievčatá pristúpia, že teda môže ísť aj mamina. Ešte stále je dosť času. Stíhame. Lenže Nina cestou zbiera popadané listy. Keď si čupne po desiatykrát, napomínam ju: „Poď Ninuška, Peťka na nás bude čakať. Budeš si zbierať cestou späť.“

Zvoní mi telefón. Neznáme číslo.

„Áno?“

„Tréning sa skončil! Sme pred športovou halou! Už je zamknutá!“

„Za päť minút sme tam! Už sme pri obchodnej akadémii,“ ospravedlňujem sa neviem komu.

„Monka, utekajte s Hankou, my prídeme za vami.“

Vezú ofučanú Petru, pýtam sa jej: „To kto mi volal? Barbora?“

„Ja som ti volala! Z Barborinho telefónu!“

„Som ťa takú naštvanú ani nespoznala,“ usmievam sa.

Naštvaná si permanentne, to je pravda, ale v telefóne to znie predsa len inak.

„Braňov tatko ma musel preložiť na môj vozík, Barbora pomáhala s obliekaním, som sa cítila jak taká chudera! Jak keby oni toho nemali dosť.“

„Peti, veď sme meškali päť minút! Museli ste skončiť skôr.“

O týždeň ďakujem Braňovmu tatkovi, ten sa len smeje, že o nič nešlo.

Barbore: „Prepáč, mala som deti, Nina zbierala listy, poznáš to.“

„Ale choď! Ja by som ti ju aj domov doviezla, keby si neprišla. Veď bývame na Sihoti.“

Problém mala len Petra.