Píšem môjmu Mirovi.

Včera sme oslavovali Vladovu sedemdesiatku. V reštaurácii Čarodej. Bolo to príjemné posedenie. Taká som spokojná, že sme jedna veľká rodina. Čo bolo, bolo, deti máme dospelé, len tá Petra sa nevie zmieriť a stále sa cíti ukrivdená, lebo Samko. Ten ide od septembra do Trnavy, prijali ho na právo a je tam vraj skvelý gym, kde môže pokračovať v MMA. Tato ho nebude musieť voziť na tréningy, do školy, na turnaje, ale nič sa nezmení. Tato už nevládze sám so sebou, nieto ešte s Petrou. Tak to je a netreba sa umárať výčitkami, čo by, keby, škodí len sama sebe. Veľké baby to majú upratané a ja tiež. Nie je veľa rodín, kde si môžu sadnúť za jeden stôl obidve manželky so všetkými deťmi a ja som za to vďačná. Sylvia ma vyobjímala a povedala, som rada, že si prišla. Vlado raz naznačil Petre, že keby som ho nevyhnala, mohol sa starať o ňu a nie o Samka. Je to veľmi zjednodušený a jednostranný pohľad, ale asi sa mu takto ľahšie žije.

Nakŕmili nás do sýtosti a torta, hoci veľmi dobrá, nás už zabila. Decká prišli ku mne, Ninu dali spať, im som prestrela na zemi. Mišo s Ivou a Hankou zaspali tam, Jarko na gauči, my s Monkou sme vydržali. Farmári si len krátko zdriemli, museli za kozami. Podvečer sme s deťmi vyrazili na ihrisko, strávili sme spolu pekný deň od obeda do neskorého večera.

Odpovedá.

Gabenka,

ďakujem Ti, že si sa podelila o svoju radosť. Že ste jedna veľká rodina, je zásluha jednej múdrej, statočnej, vzácnej žienky a jej pokory, veľkorysosti, obetavosti, sily odpustiť. Vedia to Tvoje veľké baby, vie to Tvoj nehodný muž, vie to Sylvia, viem to ja... Petra to má najťažšie. Oprávnene sa môže cítiť ako dcéra odvrhnutá vlastným otcom, a to je bremeno a kríž, čo sa nesie ťažko-preťažko. Rovnako ťažké - ak nie ťažšie - si to mala aj Ty, lenže Ty si našla spôsob a silu, ako ten kríž zvládnuť a vyrovnať sa s ním. Možno to časom dokáže aj Tvoja najmladšia baba. Tá, ktorá bola a je Tvojou veľkou skúškou a zároveň tou osobou, vďaka ktorej si sa vypracovala na vnímavú spisovateľku.

Obdivujem a ľúbim Ťa