Celý život

26.4.2024

Tato Mišo odovzdá deti medzi dverami, ponáhľa sa k zubárovi pre mamu Monku. Je čas obeda, deti sa vyzlečú, umyjú si ruky. „Medo!“ kričí Nina. Hanka už vie, že pred obedom sladkosť nedostane.

„Najskôr sa napapáš, potom dostaneš medovníčky,“ vysvetľujem.

Malá sa ďalej dožaduje svojho, nepomáha dohováranie. Niektoré deti sa hádžu na protest o zem, naša Nina nie. Ona si s gráciou kľakne, ľahne na bruško a čaká. Vtedy si uvedomím, ako sme spolu pred pár dňami telefonovali a ja jej hovorím: „Upiekla som vám medovníčky. Keď nabudúce prídeš a zabudnem ti ponúknuť, vypýtaj si!“ Chyba. Nina si zapamätala. Nepovedala som jej, že musí byť naobedovaná. Zmením taktiku: „Ja viem, že som ti sľúbila. Dohodneme sa takto. Dám ti jeden medovníček, potom sa naobeduješ.“ Nina vstane, príde do kuchyne, zje medovníček a nechá sa nakŕmiť polievkou.

Popisujem situáciu Monke.

„To si dobre urobila. Ona by sa dostala do vývrtky, keby nedostala, čo si jej sľúbila a neobedovala by. Zjedla polievku aj so zeleninou? Doma jej musím cediť čistý vývar, na každú zeleninu ukazuje necem.“

„Áno. Pekne otvárala pusu, zjedla aj nastrúhanú zeleninu s mrveničkou. Mäsko nechcela, ako obvykle, jedla ryžu s kukuricou.“

„To som milo prekvapená.“

Pred odchodom majú deti najviac energie. Nina behá po sedačke, so smiechom a výskotom sa hádže na Petru, zasa späť. Behám popri nej, istím ju.

„Nina, už dosť! Bojím sa o teba! Nestresuj ma!“ zvýši hlas Petra.

„Vidíš, Peťka a toto my máme celý život. Ty iba raz do týždňa,“ zahlási päťročná Haňa.