22.3.2024

Hanka si nosí knižky, po každej sa uvelebí na mojich kolenách. Sedí, leží, otáča sa, žmolí mi prsty, ruku kladie okolo krku a ja čítam. Jednou rukou manévrujem, aby som videla na písmenká, nech nenaruším jej spontánnosť. Užívam si každú chvíľku dotyku drobného telíčka, jej dôveru a bezprostrednosť. Bračekovia mravčekovia, Modrý zajačik, Včielka Maja... Odloží poslednú, vylezie na kolená mame, niečo jej šepká.

„Hanka, nemusíš šepkať. To sa môžeš opýtať nahlas.“

„Mama nieeee,“ prikrýva jej dlaňou ústa.

„To nie je žiadne tajomstvo,“ povzbudzuje ju.

„Chceš sa ma niečo opýtať, Hani?“ nabádam ju ja.

„Prečo tu nebýva dedo Vlado?“ osmelí sa.

„Lebo sme sa rozviedli. Dedo Vlado býva s tetou Sylviou a so Samkom a ja s Peťkou.“

„Ale vy ste tu samé. Vy tu nemáte žiadneho muža. To je veľmi smutné.“

„Hanka, keď boli deti malé, aj my sme boli rodina ako vy. Chodili sme spolu na výlety, na dovolenky. Keď deti vyrástli, prestali sme si s dedom Vladom rozumieť, dohodli sme sa, že sa rozvedieme. Nie sme smutní, ani nešťastní. Vieš, niekedy sa stáva, že jeden z rodičov odíde, ten druhý ho stále ľúbi. Trápi sa a je nešťastný. Keď sú deti maličké, dotkne sa to aj ich. My sa netrápime. Sme spokojní. Dedo Vlado so svojou novou rodinou a my s Peťkou tiež.