Tak veru

26.1.2024

Správy z Nemšovej. Monka píše o švagrovi: „Tak Jurajovi včera úspešne uvoľnili obličku, už sa má lepšie, aj ciká. Dnes si ho ešte nechajú na pozorovanie, zajtra sa uvidí.“

Ja: „Tak som si vydýchla. Šikovní sú tí doktori. Bála som sa.“

Monka: „Aj tu bola ťaživá atmosféra. Mama Ola bola rozklepaná, nespala, nejedla, aj Hanka sa veľmi bála. Slzy mala na krajíčku, tak sme sa museli tváriť, že my sa nebojíme. Teda priznala som, že aj my sa bojíme, ale veríme lekárom, že to zvládnu.“

Iva: „Áno. Neni nič horšie, ako keď sa rodič bojí a tvári sa, že sa nebojí. Vtedy som sa bála najviac.“

Ja: „To sa ti niekedy stalo???“ emotikon s rukou na puse.

Iva: emotikon smiech cez slzy.

Monka: „Áno. To si ja stále hovorím, že musíš sa snažiť byť k dieťaťu čo najúprimnejší, lebo dieťa vycíti tú atmosféru a keď nehovoríš pravdu, bojí sa ešte viac.“

Moje múdre deti. Učili sa z mojich chýb.