Iba raz

10.12.2023

Sobota. Celá rodina ide brigádovať, posledné práce na vyprataní maminho bytu. Ja mám za úlohu strážiť tri deti. Haňu a Ninu, štyria pol a jeden a pol a tridsaťštyri ročnú Petrušku. Obed navarím deň vopred, nech sa im môžem naplno venovať. Malé čertice nemožno nechať bez dozoru. Ideálne je, keď sa situácia nevyhrotí natoľko, aby mala potrebu zasahovať Petra. Má potrebu vychovávať, spôsobom, ktorý má presne opačný účinok. To je prilievanie nie oleja, ale rovno benzínu do ohňa. Podarilo sa. Menšia epizódka sa odohrala v podkroví, v mojej izbe. Haňa vylezie na posteľ a skočí z nej. Tvárim sa, že to nevidím, nech neupútam pozornosť Niny. Tá po Hanke opakuje všetko. Ale že naozaj všetko.

„Nina, poď si skočiť!“

„Hanka, to nemyslíš vážne!“

„Poď, Nina! Ja ťa chytím!“

„Nina, nie! Z postele sa skákať nebude!“

„Nechaj ju! Veď iba raz!“ nalieha Haňa.

„Hanka! Ak jej to dovolíme raz, bude to robiť stále a bez dozoru. Ona je ešte malá na to, aby pochopila, že je to nebezpečné.

Nina medzitým vylieza na posteľ a ja ju dôrazne upozorňujem: „Sadkaj si, otoč sa na bruško, nožičkami dole!“

Poslúchne. Táto hra sa jej celkom zapáči. Zato Hanku to vytočí. Zatne pästičky, vystrelí ruky vedľa tela, v očiach slzy vzdoru a skríkne: „Ty si teda dobrá mama! Teda fakt dobrá mama!“

„Áno, som. Vieš dobre, že vám dovolím takmer všetko. Ale toto je nebezpečná hra.“

Predýcha to a ide sa ďalej.

Podvečer sa vracajú rodičia, Nina práve ležká na deke, prebaľujem ju, usmieva sa: „Mama! Tato!“

„Mama, to si ako zvládla? Ja som mala stále telefón pri sebe a čakala, kedy zavoláš, že ťa treba ísť zachrániť. A keď nič, čakala som, že tu nájdem zúfalo plačúce dieťa. A ona sa usmieva!“ neverí Monka.

Nina sa nechá obliecť, počká, kým si mama umyje ruky, až potom sa rozbehne za ňou: „Mama, hopa! Mňami! Memo (mlieko)!“

Prisaje sa na prsník a zaspí.