Naši sú tu od rána. Nina sa od Hanky rýchlo učí. Ako sa zatvoriť do skrine, ako premiestňovať veci medzi podkrovím a obývačkou tak, že na to prídem až na druhý deň. Tatino išiel do práce, zobrali sme ich s Monkou na ihrisko. Hoci sme boli dve na dve, Monka po čase usúdila, že bude lepšie pre ich životy a jej duševné zdravie, keď sa vrátime domov. Hanka sa cestou chytila jednou ruku kočiariku , druhú podala mne. Odrazila sa a vyskočila.

„Hanka, prestaň! Tá rukoväť nie je konštruovaná na pätnásť kilov! Zlomíš ju!“ upozorňuje mama Monka. Pokračujeme v ceste. Malá vyskočí znova.

„Nerozumela si?! Nevidíš, že sa tá rúčka prehýba?“ druhé napomenutie nie je na konci, keď Haňa vyskočí tretí raz. Cítim, že na druhej strane sa niečo udialo. Zodvihnem ruku vysoko, hoci mierne zabalansujem, držím ju z celej sily, visí ako opica, kým ju nezložím.

„Haňa je zľaknutá, plače a vyčíta mame: „Mama! Ty si dospelá! Ty si za mňa zodpovedná! Prečo si mi zhodila ruku?! Vieš, čo sa mi mohlo stať?“ gestikuluje ľavou ručičkou a pôsobí neskutočne. Ten malý štvorročný človiečik, aký je zrazu múdry.

„Áno! Som zodpovedná. Preto som ťa dvakrát upozornila, aby si to nerobila. Keby ťa Gabika neudržala, mohlo to dopadnúť veľmi zle.“