Vylezie na stoličku v Petrinej izbe, pritiahne sa ku stolíku, vyberie zo stojana nožničky.

„Chcem stjihať!“

Oceňujem, že nestrihá, čo jej príde pod ruku, podám jej papier určený do modrého kontajnera.

„Mončí! Haňa už niekedy doma strihala?“

„Nie, nemala príležitosť.“

„Strihá s istotou, akoby to nerobila po prvýkrát.“

Pozdĺž celej strany robí zástrihy, jeden vedľa druhého, ako keď sme kedysi vyrábali doma s mamou vlastnoručne salónky z farebného hodvábneho papiera. Je zaujatá novou činnosťou, pospevuje si pritom: „Moja cena stúpa, tlak mi klesá a kjičím, že som tichá. Čoskojo, možno si dám pohov od všetkých názojov, už čoskojo.“ Toto poznám. Peter Bič a Viktória. „Bolo to tpké pjiznanie, spjavila si mi v sdci djeju. Tejaz si tam a ja som tu, stjatil som lásku, nádej, vjeju.“ Aj toto mi je známe. „Opustil ma manžel, móže za to moja dcéja, zanechal ma kjutého a chjomého.“ Toto bude iste vlastná tvorba.

***

„Haňa! Dohodli sme sa, že pomaly. Na tejto stoličke to ide brutálne rýchlo. Točí sa mi hlava, aj pre teba je to nebezpečné.“

Chvíľu spomalí a znova sa rozbehne na plné obrátky. Brzdím nohami.

„Tejaz bude pjekvapenie!“ Vykríkne neznáme slovo, nejakú hatlaninu.

„Prosím?“

„Tomu nemôžeš jozumieť, to je po anglicky.“ Sadne si na posteľ, mňa nechá na stoličke. Zodvihne ukazováčik zakrivený do oblúčika a hrozí mi: „Keď nebudeš poslúchať a budeš dávať dole nohy, uvidíš, čo pjíde!“

Podíde bližšie, vyberie zo stoličky operadlo a položí ho tam, kam nedočiahnem.