Haňa mala na olovrant misu jabĺk, mandarínku a ešte voľačo. Na večeru zjedla malú pareničku, rajčiny a tri celozrnné rohlíčky.

„Ešte chcem jablko!“

Možno by som jej ho dala. Ovocie považujem za zdravé v akomkoľvek množstve, najmä domáce, nestriekané. Keby tu neboli rodičia. Vtedy sa vypínam a rozhodovanie nechávam na nich.

„Nie, Hanka! Už je veľa hodín, jabĺčko je sladké,“ zasiahne otec.

Malá trvá na svojom, je neodbytná. Keď to nejde po dobrom, rozplače sa, postaví bojovne pred nich: „Tak vás zbijem!“

Mama Monka: „Čo tým dosiahneš?“

Tato Mišo: „Tak nás zbi! Zbijeme aj my teba.“

Natiahne ručičku, ale neudrie. Napokon sa utíši a vzdá boj.

Sledujem túto scénku. Som ohromená, že sa malinká vyhráža bitkou. Odkiaľ to má?

V piatok.

Je čas ísť domov. Malá je rozjašená, odďaľuje odchod. Máme dovolené ísť na desať minút do podkrovia, pohádzať do vreca plyšákov, ktoré počas dňa premiestnila dole. Kupovala ich od mňa, kládla do prúteného košíka a postupne nosila mamine.

„Dievčatá, je čas!“ volá Mišo.

Zvediem ju po schodoch, behá po izbe.

„Stačilo, Hanka! Poď sa obliekať!“

Neposlúchne.

„Jeden, dva...“ počíta.

Miesto obliekania sa rozbehne k stacionárnemu bicyklu. Skôr, než naň vylezie, tatino ju schmatne, prehne cez koleno a vyplieska po zadku.

„Aj tak ma to nebolí!“ nerozplače sa.

„Nepraj si, až napočítam do troch! Ak dovtedy neposlúchneš, to bude iná bitka!“

Už viem, odkiaľ to má.

Nie je pre dieťa rovnako dôležité jablko, ako čas odchodu?

Ak rodičia riešia neuposlúchnutie bitkou, ako inak má ona dosiahnuť svoj cieľ?