Vrátili sme sa od mamy, malá večerala, po niekoľkých prídavkoch naozaj skončila. Rodičia čakali už len na ňu. Schmatla ma nenápadne za ruku: „Gabi, poď!“

Otec spozornel, keď videl, ako ma vlečie na schody: „Hanka, ide sa domov! Je veľa hodín!“

„Šak ideme hoje upjatať!“ vynašla sa.

„Niečo sme tam rozhádzali? Veď sme tam dnes počúvali iba pesničky,“ pýtam sa potichu, nechcem ju zhodiť.

„Nie. Ale ideme skontjolovať.“

Pozažíham postupne vo všetkých izbách, všade poriadok. V poslednej predsa! Rozhodená deka na posteli a pri nej dve knižky od popoludňajšieho spánku. Knižky odložila ona, deku som zložila ja. Ku cti jej slúži, že nemala pokus začínať žiadnu hru. Dodržala slovo. Iba skontrolovala a trošku tak predĺžila pobyt u mňa.