Haňa skáče na sedačke medzi mnou a mamou Monkou. Robím si srandičky, napodobním hlas mojej mamy: „Hana, poď trošku za mnou! Veď sa mi zdalo, že sme už kamarátky.“

Monka pochopí, smejeme sa. Vtom mi Haňa skočí na kolená ako veverička, schúli sa do klbôčka, tváričku zaborí do mojej hrude a zostane tak nezvyčajne dlho. Priviniem si ju, pozrieme na seba s Monkou prekvapene. Hyperaktívne dieťa, počas dňa nemáva čas na túlenie. Vychutnávam si tú chvíľu: „Toľko šťastia!“