Hráme sa na škôlku. Výnimočne na pár minút bývam pani učiteľka. Inak je ňou Haňa a ja som celý kolektív. Chlapci, aj dievčatá. Chlapci obvykle dlhšie spia, dievčatá vždy vyhrávajú, tlieskame im. Pani učiteľka ma učí hádzať fit loptu, gúľať fit loptu, plieskať po nej jednou rukou. Ideme spať, ale skôr, než vyložím aj druhú nohu, kričí: „Deti! Vstávame! Ideme behať!“

Beháme z prvej izby do poslednej, dvere otvorené, nech nás nič nebrzdí. V jednej ťukneme dlaňou o drevené obloženie, otočka, v druhej sa oprieme bruchom o posteľ, vyhodíme nohy do vzduchu, vraciame sa na zem a pokračujeme. Stále dokola. Keď už nevládzem, pokúšam sa švindľovať. Miesto behu robím dlhé kroky. Lenže pani učiteľka má oči aj vzadu a napomína ma: „Bežíme, bežíme! Nechodíme!“

Keď je dostatočne vybehaná aj pani učiteľka, ideme sa hrať zasa s loptou.

„Ozaj, Hani! Mamina hovorila, že ste boli v nedeľu na návšteve. Ako ste sa hrali s Kubkom? Čo nové sa naučil? Už bežká?“ som zvedavá.

Obráti na mňa tie čisté oči: „Ja som pani učiteľka, ja som nebola u Kubka!“

A som vybavená.