S Haňou blbneme v Petrinej izbe. Veľký objav – aj na červenej stoličke sa dá točiť. Keďže je ľahšia, plastová, ide to omnoho rýchlejšie. Keď konečne zastaví, motá sa a ja kričím: „Budu blejt, velebnosti!“

„Oddychujeme!“ hodí sa na posteľ.

Ľahnem si vedľa nej, približuje sa k mojej tvári. Vyzerá to, že mi chce dať pusu. Cuknem, aby dopadla na líce. Skúša znova a znova, až sa jej podarí trafiť na ústa.

„Takto som ťa chcela cmuknúť“ usmeje sa spokojne.

Som zmätená, nedávam to najavo. Na ústa sa bozkávam iba s mužmi. S rodičmi nikdy, ani s mojimi dcérami. Pobozkať na ústa malé dieťa? To nie. Malé deti nemajú ešte dostatočne vyvinutú imunitu. Aj zdravo vyzerajúci dospelý človek môže preniesť infekciu. Tvrdia odborníci. Tak či tak, bol to pre mňa zážitok, bolo to spontánne a vrúcne. Vybrala si ma.

Počas dňa zjedla dosť ovocia. Jednu mandarínku a tri jablká. Práve jedno dojedala. Krájam jej ho na štvrťky, vykrajujem jadierka. Ja som sa zahryzla do celého. Dochrumkala posledný kúsok, vyskočila zo stoličky mrštne ako opička a už bola pri mne na sedačke. S úplnou samozrejmosťou sa išla zahryznúť do toho môjho. Zaváhala som. Rodičia to postrehli.

„Gabika s tebou jedno jabĺčko jesť nebude!“ upozorní ju Mišo.

„Monka, ty ma poznáš! Vieš, že o mňa nejde, ale...“

Obaja sa usmejú a očami mi dávajú požehnanie.

Hryzkáme na striedačku jedno jablko.

„Tejaz ty!“

Už sa nebránim a užívam si blízkosť cez jablko.