„Mami! Pozji, hovienko! Skojo som sa pomýlila a povedala hovno.“ Naozaj sa pomýlila, alebo jej chutilo použiť zakázané slovo?

***

„Deti, ja som pani učiteľka! Posadajte si! Deti, pječo máte také stajé juky?“ zahľadí sa na tú moju.

„Ako ste na to prišli, pani učiteľka, že sú staré?“

„Šak vidím!“

***

Obuje si háčkované papučky, čo našla medzi oblečením pre bábiky. Dobre sa jej v nich šmýka – lyžuje.

„Na svahu sa rozbieha slovenská pretekárka Hana Orechovská! Dnes je vo výbornej forme. Necháva za sebou lyžiarky z Holandska, Fínska, ale čo to? Náhly pád. Našťastie, nie je to nič vážne. Už je na kolenách, postavila sa, oprašuje sneh a pokračuje v jazde. Prichádza do cieľa ako tretia, je to bronzová medaila!“

Haňa dvíha nad hlavu obe ruky, teší sa. Vyzuje papuče – lyže, ale vzápätí ich obúva. Majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta a dosť.

„Nemôžeš stále súťažiť. Musíš aj oddychovať a potom trénovať na ďalšiu súťaž.“

„A kedy?“

„Až bude olympiáda.“

„Už je to, čo si povedala!“ znova naťahuje papučky.

„A čo som povedala?“

„No...olymdapája.“

„Dobre. Ale ja už nebudem komentovať. Už mám unavené hlasivky.“

„To musíš! Ja jozpjávam, aj keď ma bolia hlasivky!“

Áno. Tato má z toho veľkú radosť. Otvoríš oči, otvoríš pusu a zatvoríš ju, až zaspíš. Tato si myslí, že to máš po svokre. Tss.

Vymýšľam si teda ďalej, komentujem dianie na svahu, konečne záver. Chcem si sadnúť na stoličku.

„Nesedaj si tam! Tam sedí Holanďanka!“

Skúsim na posteľ.

„Tam sedí Fínka!“

Posuniem sa o kúsok ďalej.

„Všade sú Fínky!“

Skúsim na taburetku.

„Pozoj! Tam je Holanďanka!“

Sadnem si napriek zákazu.

„Pjipučíš ju!“

Tatino prichádza z roboty, chce jej dať pusu na líčko, ako sú zvyknutí.

„Ja som neni Hanka, som Holanďanka!“ odtiahne sa.

„Ja strašne rád bozkávam Holanďanky, môžem?“ pristúpi na hru tato Mišo.

Hanka zaváha, ale nakoniec blahosklonne ponúkne tváričku.