Mladí tu týždeň neboli. Na klopkanie otvorím. Haňa sedí na taburetke, vyzúva si čižmičky. Otočí ku mne presmutný ksichtík: „Bolo ti smutno, Gabka, že som ťa netočila na stoličke?“ V očiach má iskričky, dobre vie, potvorka malá, že točenie na stoličke je za trest, nie za odmenu.

„Strašne! Už som mala absťák!“ smejem sa a vysvetľujem, čo je absťák.

***

„Kde sú tie pajazítka?“ hľadá v skrinke.

Mama Monka nechápavo pozrie, mne zabliká: „Myslíš tie šablónky? Čo sme si cez ne kreslili autíčka?“

„Anooo!“

„Sú hore v krabici.“

Otočím sa na Monku a viac - menej sama pre seba, si potichu vyjadrím obdiv: „Vidíš, ako ju ja vnímam? Ako jej rozumiem? Spojila som si pravítka, razítka – pajazítka.“

To už ma malá vlečie na schody, sme vzdialené na dĺžku našich rúk. Ako keď útlou paničkou zmieta pri venčení obrovský havo.

Je v polovici schodov, strčí hlavu medzi dva šteblíky a zakričí na mamu: „Vidíš, ako ma vníma?! Ako mi jozumie?!“

Smiech.

Cestou jej vysvetľujem: „Hračky, s ktorými si sa prestala hrať, som odložila a priniesla ti nové. Aj mojim deťom som striedala hračky. Keď ich mali veľa, porozhadzovali po izbe, nevedeli, čo skôr chytiť do ruky. Časť bola v kufri na skrini, ostatné mali na hranie. Po nejakom čase som ich vymenila. Ty máš ale šiesty zmysel. Ako náhle niečo zmizne, hneď to hľadáš.“

***

Vyberie zo svojej skrinky starú Nokiu a telefonuje: „Dylo? Mám tji deti. Nie je to jednoduché. Je to smutné. Volala som ti. Nebejal si to. Jasne. Jasne,“ tvári sa, že ho počúva.

***

Malá si odkašle a povie: „Asi mám gajéjiu.“

Mama Monka nerozumie, ale nerieši.

Keď si na druhý deň ráno znova akože zakašle a povie – mám gajéjiu, zamyslí sa.

„Čo máš? Galériu?“

„No, gajéjiu!“

„Nemyslíš alergiu?“ pýta sa mama.

„Ajejgiu! Jasne.“