Haňa si rozloží maličkú drevenú kuchynskú linku, platničky na sporáku sú iba nakreslené čiernou farbou. Doma má domček s kuchyňou, kam môže vojsť, ale táto je ešte po mojich deťoch, iná. Má tam všetko, čo potrebuje, plastové kastróliky, hrnčeky, panvičky, tanieriky, lyžičky, tácku. Navarí a ide servírovať. Na tácku naloží tri tanieriky s lyžičkami a roznáša. Ponúkne mamine, prichádza ku mne. Lenže, problém. Petra sedí na zemi a hlavu má na mojich kolenách.

„Peťuška, tejaz sa nemôžeš mojkať, ideme obedovať,“ osloví ju dôrazne, ale láskavo.

Petra sa posadí a dostaneme polievku obe.

„Aká je to polievka, Hanka?“ skúša mamina.

„Tekvicová so semienkami,“ výslovnosť sa zlepšuje zo dňa na deň.

Keď dojeme, pozbiera taniere a roznáša druhé. Zasa pekne na tácke.

„Čo máme druhé?“ zaujíma sa znova mamina.

„Djuhé je jibička, zemiačiky a kukujička.“

Pustíme sa s chuťou do jedla.

Večere sa zúčastní aj tatino.

„Aká je polievka, Hanka?“

„Slížiková s hjáškom a mkvičkou.“

„Hani, ja si neprosím polievku. Nezvyknem na večeru. Budem iba druhé,“ odmietam slušne.

„Ale Gabi, daj si!“ čašníčka roztomilo nakloní hlávku, nedokážem odolať.

„Tak, dobre. Nebudem trhať kolektív.“

Všetci naberáme lyžičkou imaginárnu polievku.

„Juj, ja som sa obliala!“ vykríknem pre spestrenie.

Malá premýšľa, mamina jej poradí: „Hanka, v tej bedničke máš modrú handričku. Utri babine blúzku!“

Rozbehne sa, zoberie handričku, vtom sa zarazí : „To mám na pjach! S tou nemôžem!“ rozkošne kývne ručičkou a povie: „To ti uschne!“

Prichádza na rad druhé. Zručne nakladá na tácku a ponúka.

Mamina je znova zvedavá: „Čo je to, Hanka?“

„Pjedsa djuhé!“ vysvetľuje nechápavej mame.

„Ale ja chcem vedieť, čo je to?“ dáva dôraz na „čo“.

Zamyslí sa len chvíľočku a suverénne odpovie: „Ochutnaj a zistíš!“