Haňa ma točí na stoličke. Tatino nás príde pozrieť, táto hra sa mu zdá nebezpečná. O chvíľu príde s pilníkom a obrusuje rohy na stolíku, na skrinkách. Toto sa robí, keď sa dieťa učí chodiť, ale nekomentujem. Odíde.

„Tejaš ty mňa, Gabi!“

„Dobre. Ale oprieš si chrbátik o operadlo. Nie ako minule, keď si si sadla naopak a prevrátila stoličku.“

„Jašne.“

Potočím raz, dva.

„Jíchjejšie!“

Urobím prudší pohyb, Haňa vyletí zo stoličky a rozpleští sa na podlahu ako žabka, doťukne čelom. Čistý pád, žiadny roh nestretla. Plač. Beriem ju na ruky, odovzdávam rodičom, ktorí už stihli pribehnúť, vysvetľujem. Vidia, že ma to bolí viac ako ju, neprikladajú mi. Držia sa statočne: „Vidíš, Hanka, takto to dopadne, keď stále vymýšľaš,“ dohovára mama Monka.

„Ja som mala mať rozum,“ hovorím previnilo, viac-menej pre seba.

„Netráp sa, Gabi, veď budeme mať druhé,“ prihovára sa mi svojim čiernym humorom tato Mišo.

Malá sa v maminom náručí upokojí.

„Tak už sa na stoličke točiť nebudete,“ konštatuje mama.

„Budeme!“ Ani čerstvý zážitok ju neodradil.

O pár hodín neskôr.

„Poď, Gabi!“ vlečie ma po schodoch hore.

„Ale nebudeme sa točiť!“

„Poď, poď!“ šibalsky sa usmieva. „Šadkaj ši!“

„Nie. Žiadne točenie. Ani ty mňa, ani ja teba. Rodičia nám to zakázali.“

Malá sa rozkročí, dlane otočí hore a spustí: „Šak opijníkovaj! Tak čo mi žakažujú?!“