„Hanka, ty nevieš papať vidličkou?“ provokuje prababka Zuzka.

„Viem. Požji! Takto ša papá jučičkami,“ učí ju svoju metódu.

„Takto ši to nažbejkáš a dáš do hubičky,“ vysvetľuje. Kúsky lososa berie končekmi všetkých prstov, zemiaky podobne a kukuricu vkladá do úst zrnko po zrnku palcom a ukazováčikom. Ak nemá pančušky, iba ponožky, zvlečie si aj tie, šikovným ťahom, nohu o nohu. Naboso si jedlo vychutná ešte viac.

***

„Idem ši píšať!“ rozbehne sa k môjmu noťasu.

„Nie, Hani. Minule si tam kadečo postláčala, pokazila si mi ho. Musela som reštartovať, aby som ho dala znova do pohybu.“ Zaklapnem ho a posuniem ku stene.

Plač neskúša, na mňa nefunguje. Podám jej starý telefón: „Nezavoláš Dylovi?“

Vyhrnie si šatočky a okrajom vyleští displej: „Aj Olina to tak jobí,“ dodá. „Napíšem Hanke.“

„Ktorej?“

„Andelovej. Poďakujem ža to, čo mi pjiniešja. Píšem jej, že buďte ždjaví.“

„To ju určite poteší. Bude dojatá.“

***

„Vieš čo? Dylo vyhodil švoju ženu. Tejaš! Keď je žima! Do šnehu!“ Je rozhorčená, hlavičku skláňa k ramenu, dlaň vytáča k stropu.

„To teda vôbec nie je pekné.“

„No, uš šú jožvedení.“

***

Iva jej požičia tablet, pozerá si kozičky. Šuchá prštekom jeden obrázok za druhým. Zrazu sa jej fotky rozutekajú, voľakde ťukne a spokojne zahlási: „Už ša to štabijižovalo.“

***

„Vieš, Ivi, náš Jujaj dobje nevidí. Vjak mu poškodij jedno očko. Má ho také pjivjeté.“

„Áno, ja viem.“

„Ten vjak išjej takto dopjava a on ž neho vypadoj,“ ukazuje, nakláňa sa, akoby pri tom nešťastí bola. „A túto jučičku má a túto nemá, tú má žjomenú,“ ukazuje na svojich, hlas plný spoluúčasti.

***

„Poďme doje. Boja ma kjíže, aj tjak mám vyšoký.“

„Áno? A koľko máš?“

Štyji, dve, dešať na deveť. Tojko tjakov!“