Petra má narodeniny. Tridsať dva rokov odvtedy, čo ju priniesol Mikuláš. Do roboty ide o druhej, naši jej v piatok povedali, že prídu až o týždeň, potom oslávime. Žmurkli iba na mňa. Petra si korálikuje vo svojej izbe, keď sa otvoria dvere a všetci traja, Haňa, mama Monka, tato Mišo spustia – Veľa šťastia zdraviaaaa... Monka nesie vlastnoručne upečenú Krtkovu tortu, v kopčeku sú zapichnuté dva zelené stromčeky s číslom tri a dva. Zohrievam obed, keď ktosi zvoní, to už prekvapí aj mňa. Otváram a tam 8hanka s balíčkom zákuskov z obľúbenej cukrárne. Okrem iných aj dve makronky so snehuliačikovým ksichtíkom. Tú dostala Haňa po obede. Doveziem Petru z práce, sedíme pri chlebíčkoch s vajíčkovou pomazánkou, niekto zvoní.

„Kto je to?“ spozornie Haňa.

„Poď sa pozrieť!“

Vykúka iba z obývačky.

„No pozri! Kto to je?“

„Dedo Vlado,“ povie hrdinsky, kým je vo dverách. Len čo sa priblíži, spustí plač. Tatino ju berie na ruky, odovzdáva mame na kolená. V bezpečí maminho náručia je ochotná s ním komunikovať, zoberie si aj mikulášsku čokoládu. Dovolí mu chytiť ju za kolienko, viac nie. Zošmykne sa, ide za mnou. Uväzuje mi červené mašle na krk, na zápästie – to máš náhdejník, to máš nájamok.

„Poď aj mne uviazať, Hanka!“ dožaduje sa dedo Vlado. „Poď, očešem ti vlásky, dones mi hrebeň.“

Malá sa zdráha.

„Keď za mnou nepôjdeš, ostrihám ti tie vlasy!“

Plač.

"S tebou neni žiadna sranda!"

„Neboj sa, babulka, dedo robí srandičky," prihováram sa jej.

Upokojí sa a ťahá ma do podkrovia. Aspoň si užije viac pozornosti oslávenec. Ukazuje tatinovi obraz z koráliek, nádherný západ slnka. V bielom ráme, do ktorého jej ho vložil Mišo, vynikne ešte viac.

„To si ako urobila?“ čuduje sa.

Petra mu vysvetľuje spôsob lepenia.

„No, klobúk dole! Toľká trpezlivosť!“ počujem zo schodov a teším sa, že sa konečne dočkala od tatina uznania a pochvaly.

Malá našla remienok na mobil, vysvetľujem jej, čo je to. Navlečie mi ho na krk.

„Poď, idem ťa vyvenčiť!“

Dávam sa na štyri, vodí ma z izby do izby po parketách. Poštekávam, kňučím.

„Šteš čikať?“

Zodvihnem pravú zadnú: „Ccccccc.“

Už som sa vyvenčila, stokrát vycikala, začínajú ma bolieť kolená. Mojej paničke je stále málo.

„Šteniatko naše, poď!“ prihovára sa mi s takou láskou, že by som si radšej zodrala kolená do krvi, ako odmietnuť.

„Ako sa volám?“ pýtam sa jej.

„Kokšpanjej.“

„Mohlo by som si trošku oddýchnuť? Už ma bolia labky. Zvalím sa nabok, zatvorím oči a akože spím.

„Nechčeš tu tmu?“

„Chcem,“ odpovedám neuvážene.

„Tak ma žodvihni!“

„Ale ja som šteniatko.“

„Veď aj ja šom šteniatko,“ vynájde sa.

Vstanem, zodihnem ju k vypínaču, zhasne. Nechá ma minútu oddychovať a už je pripravená na ďalšie venčenie.

„Hanka, poď dole, ja už idem preč!“ zakričí dedo Vlado.

S plačom kričí: „Nechoď pječ!“

„Hani, dedo nejde preč kvôli tebe. Nie preto, že si sa hrala hore. On sa chce iba rozlúčiť. Musí ísť pre Samka na tréning a odviezť ho domov. Bude unavený. Podáva mi ručičku a poslušne schádza po schodoch. Zastaví sa pod nimi a kričí - ahoj!

„Poď, odprevadíme ho ku dverám.“

Ide so mnou. Lenže dedo ju schmatne, zoberie na ruky, chce si ju vystískať. Plač.

„Tato, to nemôžeš takto nasilu,“ dohovára mu Monka.

Vyslobodím ju, upokojí sa a ťapne si s ním na rozlúčku. Sadne si na schody, prisadnem k nej.

„Čo jobí dedo Vlado?“

„On už nechodí do roboty. Je na dôchodku, odpočíva. Keď potrebuje Samko ísť k lekárovi, na trénig alebo na zápas, odvezie ho. Inak je doma.“

„Poď hoje!“ zasvietia jej očká. „Vieš, čo budeme jobiť!“ skôr mi šibalsky oznamuje ako sa pýta.