Špatšil šem kometu objohou jeťela

Chťej šem ji žašpívat ona mi žmižela

Žmižela jako laň u ješa v jemíšku

V očích mi žbylo jen páj žjutých penískú

Penísky ukjil šem do hjíny pod dubem

Aš pšíšťe pšijetí my uš tu nebudem

My uš tu nebudem ach pýcho mahnivá

Spieva dva a pol ročná Haňa. Žiadne Spievankovo, ani Miro Jaroš. Vyrastá na Nohavicovi, Filipovi, Lasicovi, Hegerovej. Neviem, či je to správne. Je to rozkošné a zábavné z jej ústočiek, ale podľa – pýcho mahnivá - je jasné, že textom nerozumie. Spomenula som si na Petru, keď spievala miesto –oblila jim bílý dům – hoblila jim bílý dům, a to už chodila do školy. Smejem sa na tom doteraz. Nohavica teda u nás fičí tretiu generáciu. Mišo vybehol hore pre gitaru, sadol si na schody, na zábradlí blikali predvianočné svetielka. Ku spevu sa pridali Petra a Monika. Po Komete pesnička Gottových, ďalšia a ďalšia, prestalo mi byť clivo za koncertami v Piano clube, mali sme svoj vlastný.

***

„Tešila si sa do Trenčína?“ privítam Haňu.

„Ano.“

„Na čo si sa najviac? Čo sa ti tu najviac páči?“

Čakala som, že povie schody, izbičky, bábiky Jujko a Annamájija(tak premenovala Hanku).

„Že tu máte Gabu,“ odpovie bez premýšľania.

Pocit, ako keď mi zaplaví vnútro prvý dúšok mojej obľúbenej sladučkej horúcej kávy Ricoré.

***

„Tuto ši jaškaj, ja pjídem ža tebou.“

Odbehne, vráti sa, vyskočí ku mne.

„No poď, ty moje šťastíčko,“ pritúlim si ju.

Uprie na mňa tie svoje okále, vo všetkom chce mať jasno.

„Ty ši hovojija, že šom tvoja vnučička. Tejaš šťaštíčko?“ nechápe.

„Si moja vnučička stále, ale aj šťastíčko. To sa nevylučuje.“

***

Často mi niečo napadne, keď sa hráme v podkroví. Podídem k zábradliu a zakričím na Monku. Dnes to urobila Haňa.

„Počkaj ma tu. Niečo žakjičím.“

Vybehne z izby a počujem: „Mončííí! Ja ti bjahožejám.“

„K čomu? Ja nemám žiadny sviatok.“

„Ja ti chčem jen povedať, že ti dávam, čo ti dávam a nedávam, čo ti nedávam.“