„Ako sa má Juraj?“ pýtam sa malej.

„Vieš čo, nemá ša dobje. Žjomij ši juku a nikdo ju nemóže nájšť. Ani baba Ola, ani dedo Mišo.“

Už mi to raz povedala. Myslela som, že fantazíruje a hovorí o ruke, ktorú Mišov brat má. Toto ma zaskočilo. Ruka zostala na koľajniciach, keď spadol pod vlak. Mal osemnásť, tento týždeň oslavoval štyridsiatku. Mením tému.

***

„Špjavím ti kjášny účeš! Kde máme hjebeň?“

„Dala si ho minule do šuplíka, pohľadaj! Neviem, do ktorého.“

Otvorí prvý, tam nie je, vyberie miesto neho plastový hračkársky kľúč a češe ma s ním. Vlasy zbiera do hrste, tvaruje do výšky: „Požji, akú fontánku šom ti ujobila! Kjášna ši! Všetči ša ti šmejú, že ha ha ha.“

„Prečo sa mi smejú, keď som krásna, ty potvorka!“

Váľame sa po posteli, nosí mi vankúše z druhej izby. Zrazu sa mi zahryzne pod líce, niekde medzi uchom a bradou. Zjajknem od bolesti. Hlavou mi ide rada od Ivy – keby ti pes kusol do ruky, hlavne počkaj, až povolí stisk! Keby si mykla rukou, ublížiš si viac. Držím, pokúšam sa vyslobodiť slovne, ale dohováranie je nezrozumiteľné, ťažko artikulujem. Konečne povolí stisk.

„Hanka, to čo bolo?! Vieš, ako ma to bolelo? Čo ti to napadlo? Vôbec to nie je smiešne. Sľúb mi, že toto už nikdy nikomu neurobíš.“

Večer sa lúčime medzi dverami. Nastaví mi líčko, dám jej pusu a opýtam sa: „Mám ťa pohryznúť?“

„Nie.“

„Tak si sľúbime, že sa nikdy nebudem hrýzť. Ja teba, ani ty mňa.“