Najväčšia zábava posledných dní, točenie na kolieskovej stoličke.

„Šadkaj ši!“

Zodvihnem nohy, malá behá okolo mňa, výska od radosti. Mama a tato majú závrate, neznášajú kolotoče, baba Gaba vydrží. Kolotoče som zbožňovala. Vystriedame sa. Lenže treba inovovať. Po starom je nuda. Sadá si obkročmo, drží sa operadla, príde mi to celkom bezpečné. Pri prvom pokuse o zatočenie sa preváži dopredu, stolička padá, nejde to zvrátiť. Na drevenej podlahe spôsobí neskutočný rámus, Haňa sa zľakne, spustí plač. Ja som pri nej. Vidím, že sa nič nestalo. Hrudníčkom dopadla na tapacírované operadlo. Beriem ju na ruky a bežím po schodoch ukázať mamine, že je v poriadku. Vysvetľujem, ako prebiehal pád. Chúďa, za tých pár sekúnd jej bežalo hlavou – odkiaľ potečie krv, či to zvládneme doma, alebo pofrčíme na pohotovosť. Malá zatiaľ prestala plakať, podáva mi ruku a ťahá ma do podkrovia: „Gabi, poď!“ Mamina nechápe: „Nestačilo ti, Hanka?“

„Poď, Gabi! Neboj ša, nebudeme ša točiť!“ presviedča ma s úsmevom.

Cestou po schodoch si utiera nos, oznamuje celkom pokojne: „Tečie mi kv.“

„Ale čoby, sopeľ!“ smejem sa.

Len čo prídeme do izby, zavelí: „Šadkaj ši!“

Dobre. Ale budeš iba ty mňa. Dohodnuté.