Mišo má v piatok vyučovanie kratšie, ale treba čakať na Petru. Tá končí o sedemnástej. Na hroby vyrážame, len čo ju dopravím domov, ale už je tma. Nevadí. Aspoň vyniknú svetielka, plamienky. Hanka mi v aute žmolí ruku: „Teším ša na hjoby!“

Začíname u môjho tatu a babky, pokračujeme smerom k rodičom bývalého manžela. Vysvetľujeme malej, kto je kto. Áno. Je tam zatvorený. Už zomrel, dušička odletela do neba. Priateľ Erik, susedia Jurko, Anička, Rudko, ujo Jožko, ujo Paľko, Mišo nám svieti mobilom. Rodičia sa kochajú pohľadom na svetielkujúce mesto pod nami, Hanka si chce posedieť na lavičke. Mame Monke zostáva zima, poberieme sa. Čože? Veľká brána je zatvorená. Vždy býva dokorán. Nevadí, prejdeme k hlavnému vchodu. Mišo sa otáča, zatvorené. To určite! Sjandičky. Skúsim ja a naozaj. Zatvorené. Pozrieme čas, je pol siedmej. Veď kamoška hovorila, že je otvorené do ôsmej! Sme tam sami, ostatní si zrejme prečítali na bráne, kedy zatvárajú. Tehotná žena, dôchodkyňa, malé dieťa a otec. To je zostava! Mišo sa chopil role vodcu svorky. Dotiahol stojan na bicykle, na nerovnom povrchu sa dosť kymácal, ale pomocou neho vyskočil na betónové oblúky, zoskočil dole. Podala som mu Haňu a bola som na rade ja. Vyložiť vysoko nohu, balansovať na starodávnom stojane na bicykle, vytiahnuť sa na betónové oblúky, som ani neviem ako zvládla. Ale tá výška! Skoč! Ako decká sme skákali z rozostavanej samoobsluhy, bolo to o niečo vyššie(keby mamy vedeli!) ale...Odhodlávam sa, treba pérovať v kolenách, hovorím si, sústredenie, skok, trošku som ťukla na zem aj zadkom, ale rýchlo som vyskočila a hlásim: „V pohode!“

Monka už sedí hore. Ten skok by sa nemusel páčiť bábätku v brušku. „Haňulka, tuto stoj, ani sa nepohni!“ Idem na pomoc. Z jednej strany Monku istí Mišo, z druhej jej podávam ruku ja, druhú pod koleno, a tak ju zvezieme na zem, bez prudkého skoku. Monka si vydýchne. Haňa sa tvári, akoby sme liezli cez plot každý deň, žiadne vzrúšo. Mišo je celý rozjarený: „To bol zážitok! Aké dobrodružné!“

Ja nabudúce nebudem veriť nikomu a prečítam si otváracie hodiny skôr, než vstúpim na cintorín